ANI MNOHÍ NOBELISTI UŽ NEBLÚZNIA O VOĽNOM TRHU

1
Ilustračné foto (Zdroj flickr.com-Utenriksdepartementet UD (CC BY-ND 2.0))

Svojho času som napísal vďaka rôznym vedeckým štúdiám, ktoré vyšli článok, kde som si podal súčasný systém z vedeckého hľadiska na základe podložených zdrojov – Rozpor humanizmu a neoliberalizmu dokázaný vedou
S kolegom Tomášom Bókom sme ešte predtým tento systém podrobili kritike trocha inak – Neoliberálny kapitalizmus zlyhal. Ako ďalej?
A tiež som si predtým podal aj monetárny-peňažný systém – Zastaralosť monetárneho systému.

Pri predstavovaní systému Zdrojovej ekonomiky som v iných článkoch tiež nejakú tú kritiku ešte pridal, ale robia to aj moji kolegovia, či v poslednej dobe najmä spolupracovník Boris Demovič v jeho článkoch. Osobne sa mi však páči aj občasná kritika neoliberalizmu, ktorú nachádzam na pár weboch v našom akoby českom a slovenskom priestore.

Rozumiem však, že aj keď sa snažím argumentovať čo najviac logicky, nemusí to každý pochopiť a že ani vedecké výskumy z iných oblastí nemusia zostať pochopené v tej takzvanej bubline ekonómie a ekonomiky, v ktorej sú uzavretí obhajcovia súčasného systému. Pokúsim sa teda spomenúť pár posledných narušení vnímania sveta niektorých jedincov obhajujúcich neregulovaný kapitalizmus. V tomto prípade nepôjde o totálnu kritiku systému, lebo spomeniem zopár ocenení, ktoré neboli udelené za ospevovanie komunizmu, či iného alternatívneho systému, no rozhodne v tzv. prúde týchto obhajcov spôsobili istotne turbulencie. Mnohí poznajú najmä kritiku nerovností Thomasa Pikettyho z knihy Kapitál v 21. storočí, ktorá vyšla v roku 2013, no tej kritiky je tu ďaleko viac, napríklad od varovaní laureáta Nobelovej ceny Muhammada Yunusa ohľadom nerovností, no je toho ešte raz ďaleko viac. Nebudem spomínať 50 a viac ročné kritiky, lebo spoločnosť je dnes ďaleko komplexnejšia ako kedysi a vtedajšie návrhy na fungovanie spoločnosti mohli byť postačujúce pre danú dobu, no zoberme si napríklad nobelistov za ekonómiu resp. ekonomické vedy. Z praxe viem, že keď som študoval ekonómiu v Bratislave, študenti napríklad na inžinierskom štúdiu častokrát nemali ani páru kto je aktuálnym nositeľom tejto ceny a za čo. V učebniciach, z ktorých sa vykonávali skúšky sa často opakovali poučky, ktoré potrebovali niekoľko poznámok pod čiarou, lebo tak ako sa tam uvádzali v mnohom neplatili, no tieto poznámky by sa tam našli iba keby aj vydavatelia mali odsledované kto a čo v ekonómii už preukázal. Istotne ani takéto ceny sa nemusia brať ako niečo smrteľne vážne. Najmä, ak napríklad Nobelova cena mieru už pre mnohých je skôr komédiou kvôli niektorým jej držiteľom, či aj tu v ekonomických vedách raz získa niekto cenu za preukázanie nejakých vzťahov v teórii hier a neskôr získa cenu niekto, kto do veľkej miery skritizuje celý systém ako taký. No nedá mi nespomenúť pár záležitostí pre obhajcov voľného trhu.

Ako prvý príklad uvediem človeka s menom John Forbes Nash, držiteľa Nobelovej ceny z roku 1994, známeho z filmu Čistá duša, ktorému za objav nekooperatívnej rovnováhy, ktorá bola po ňom pomenovaná ako Nashova rovnováha, udelená v roku 1978 cena John Von Neumanna za teóriu, hovorí v podstate, že „najlepšieho výsledku sa dosiahne vtedy, keď každý v skupine robí to, čo je dobré pre neho i pre skupinu“, čím z cca 200 rokov starej ekonomickej teórie urobil zastaralú záležitosť.

Nositeľ Nobelovej ceny z roku 2008 Paul Krugman získal túto cenu za teóriu vysvetľujúcu medzinárodný obchod v industriálnom období, v ktorom víťazí na trhu ten priemyselník, ktorý príde o niečo skôr alebo začne s mierne väčšími finančnými zdrojmi. Štát tak hrá úplne nenahraditeľnú rolu pri vyvažovaní a ochrane systému, v ktorom dochádza ku koncentrácii ekonomickej moci v rukách pár šťastlivcov.

Držiteľka Nobelovej ceny z roku 2009 Elinor Ostromová zistila, že najlepšie výsledky sa nedosahujú ani tam, kde je všetko sprivatizované, ani tam, kde rozhoduje štát, ale tam, kde majú komunity možnosť vytvoriť si svoje vlastné pravidlá. Tieto pravidlá však musia byť založené na dôvere medzi účastníkmi. Ak ľudia podrobne poznajú prostredie a problémy, ktorým čelia a majú vedomosti o tom, ako ich riešiť. Ostromová definovala 8 princípov, ktoré umožňujú efektívne využívanie spoločných zdrojov:
1. Definovať jasné hranice pre skupinu, ktorá zdroje využíva
2. Pravidlá, ktorými sa spoločné vlastníctvo riadi, sa musia prispôsobiť lokálnym potrebám a podmienkam.
3. Zabezpečiť, aby tí, ktorých sa tie pravidlá týkajú mali možnosť ich upravovať a meniť.
4. Zabezpečiť, aby ustanovené pravidlá rešpektovali vonkajšie autority (policajti, právny systém).
5. Vytvoriť systém na vzájomné monitorovanie jednotlivých členov komunity, ktorý by využívali samotní členovia.
6. Používať stupňujúce sa tresty pre tých, ktorí pravidlá zneužívajú.
7. Postarať sa o lacný a nenákladný spôsob vyriešenia konfliktov.
8. Budovať zodpovednosť za riadenie spoločných zdrojov v do seba vnorených vrstvách od najspodnejšej úrovne až po tú najvrchnejšiu.

Ďalej nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu z roku 2013 Robert Shiller hovorí: „Príliš morálky si človek nemôže dovoliť, inak bude zmetený nemilosrdnou silou kapitalizmu,“ hovorí 70-ročný vedec s tým, že „prežiť môžu iba tí, ktorí sú ochotní podvádzať.“ „Ak niekto klame iných, musíte tak robiť tiež,“ myslí si Shiller. „Kapitalizmus podporuje podvody, pokiaľ ho neregulujú.“

Jeden z mála neamerických držiteľov tejto Nobelovej ceny z roku 2014 Jean Tirole bol vyzdvihnutý porotou za jeho prácu, kde prínos definovali tým, že: „Mnoho priemyselných odvetví je ovládaných malým množstvom veľkých firiem alebo monopolom. Pokiaľ sa ponechajú bez regulácie, tieto trhy často produkujú sociálne nežiadúce výsledky: vyššie ceny než u tých, ktorí sú motivovaní nákladmi, neproduktívne firmy prežívajú tým, že blokujú vstup na trh novým a produktívnym firmám.

Najnovšia štúdia Viedenského ústavu pre medzinárodné hospodárske porovnávanie je tiež zaujímavá. Analytik Leon Podkaminer dospel k záveru, že voľný obchod od roku 1960 neprispieva k vyššiemu hospodárskemu rastu. „Tienisté stránky“ globalizácie úplne vyrovnávajú jej pozitívne prínosy. Takže zvyšujúce sa odstraňovanie hraníc pre výmenu tovarov a kapitálu vedie k nerovnovážnostiam a tlaku na mzdy. Podkaminer v práci tvrdí, že priemerný hospodársky rast na obyvateľa od roku 1960 nepretržite klesá. Súčasne sa hospodárska integrácia posunula výrazne dopredu.

Dalo by sa toho spomenúť ďaleko viac z takzvanej ekonómie hlavného prúdu, občas stačí sledovať aj vystúpenia niektorých slovenských ekonómov ako Petra Staněka, Mariána Vitkoviča, či Adriána Ondroviča a iných, aby ste mali základný prehľad o dianí, no ak máte svoje ekonomické náboženstvo, kde nič mimo neho neprijímate, tak vás ťažko presvedčia fakty. Zmenu dosiahnete tak akurát tým, že sa k tomu prepracujete po vlastnom, ovplyvnením udalosťami z vášho okolia.

Tieto dôležité zistenia, ktoré som však spomenul hrajú dôležitú pri kritike fráz ako zdola hore, či mal by si sa viac snažiť, kde v hierarchickej spoločnosti máš šancu dostať sa tam na úkor iných. Tiež pri kritike spoločnosti, kde ľudia obdivujú tzv. vyspelé krajiny, kde sa mnohé vybudovalo vďaka peniazom z drog súvisiacim so smrťou mnohých nevinných (napr. mnohé na Miami), vďaka práci miliónov zotročených, vďaka drahým kovom a materiálu z krajín dobytých pri dobyvačných imperiálnych vojnách (mnohé v Británii, Francúzsku, či vo Vatikáne), či kde ľudia obdivujú ľudí, ktorí narozdiel od nich neodviedli štátu také dane ako oni. Všetkých slovenských vysokopostavených materiálne bohatých tiež nemožno brať ako nejaký etalón skvelých a úspešných. Mnohí majú psychické poruchy, o čom svedčí jeden z najväčších výskytov užívateľstva pervitínu v Európe, ktorý je pripisovaný z veľkej časti aj tejto skupine obyvateľstva.

Paradoxom však môže upadajúci systém ako taký v USA, kde klesá počet detí, ktoré zarábajú lepšie než ich rodičia. Pozri sem na materiál od 6 ekonómov z Harvardu. Už skôr vyvolala otrasy iná štúdia z Harvardu pod názvom „Neriešené problémy a rozdelený národ.“ Tá sa dá považovať z časti za dosť veľkú kritiku neoliberalizmu, napriek očividnému plytvaniu zdrojmi na majetky niektorých jedincov v USA. V Európe zas rastie počet takzvanej pracujúcej chudoby, ľudí, ktorí majú problémy vyžiť z miezd, ktoré dostávajú za svoju prácu. V Bulharsku to má napríklad také rozmery, že skoro tretina ľudí nemá peniaze na to, aby si mohla dovoliť raz mesačne vyjsť von s priateľmi užívať si života napríklad do reštaurácie. Na Slovensku to je síce lepšie než v Bulharsku, no skôr než bohatnutie u nás je badať skôr zadlžovanie sa. U takzvaných ázijských tigrov ich napredovanie napr. v Hong Kongu je do veľkej miery závislé na obrovskom množstve odpracovaných hodín týždenne, kde v porovnaní s takým Parížom je to skoro o 20 hodín viac, čo môže ísť zas na úkor kvality života.

Idealizovaná spoločnosť malých, slobodných výrobcov a slobodných, racionálnych spotrebiteľov propagovaná anarchokapitalistami nerieši vykorisťovanie a reálnu moc vykorisťovateľov. Študovať na špičkových univerzitách od špičkových pedagógov so špičkovými materiálmi k dispozícii nemá hoc kto. Kvalitnú zdravotnú starostlivosť tiež nie. Nie nadarmo sa hovorí, že spoločnosť do jedincov investuje. Tiež kto by nechcel sa narodiť ako ten bohatý a vplyvný, čo má od začiatku ušetrený čas, aby sa predieral k možnostiam niečo podstatné a veľké zmeniť. Kritizovať štát za korupciu z pozície anarchokapitalistov je niekedy až úsmevné, hlavne preto, že jeho korumpovanie prebieha práve cez súkromné spoločnosti do súkromných rúk, aj keď sa môže zdať, že občas ide len o nevinný sponzoring, aspoň to dokazuje, že minimálne v jednoduchších formách je to skoro všade. Často ide o peniaze, čiže to, čo dokonca v teórii o systéme komunizmu už neexistuje. Naopak zoštátňovanie je proces, ktorý by mal zabezpečiť možnosť účasti každého jedinca na spoločnom, teda aj toho, ktorému bolo akoby zobrané, čiže kritika krádeže je zas mimo. Tiež je na uváženie, ak niekto kritizuje socializmus no zavádza socializmus pre bohatých tzv. privatizovaným ziskov a socializáciou strát. Peniaze umožňujú aj lepšiu propagáciu strán a kandidátov do zastupiteľských funkcií. Ak si rozoberieme na drobné ideál anarchokapitalistov, kde majú byť všetci dokonale informovaní narážame na problém duševného vlastníctva, kde sa najlepšie myšlienky nemajú šancu dostať kvôli nemu všetkým, ktorí by mohli spoločnosti pomôcť rozvinúť sa, keby sa k nim dostali, inovácie tak nemôžu nabrať rýchlosť, ktorú by mali bez tohto druhu súkromného vlastníctva. Horšie je to však, keď nemajú ľudia prístup k liekom, ktoré by im zachránili život a preto zomierajú, o tom sa dá dočítať dokonca na webe Svetového ekonomického fóra. Množstvo podviživených pakistanských detí pri týchto problémoch a nevyriešených priam fundamentálnych záležitostiach si zrejme ešte musí počkať. Veľký počet podnikov v takomto svete by nezaručoval najlepšie výsledky. Stačí sa pozrieť na vesmírny výskum, kde občas treba veľké spoločnosti, ktoré svojou komplexnosťou zabezpečujú spoluprácu jednotlivých tímov na najlepšom výsledku pre všetkých.

Myslím si však, že tieto veci som podložene rozobral čiastočne či úplne nielen ja, ale aj mnohí iní už dávnejšie. Nezaškodí však spomenúť nedávny zaujímavý článok z Bloombergu o vplyve obchodnej dohody medzi Čínou a USA na samovraždy tzv. bielych mužov od ekonóma federálnych rezerv a ďalšieho zo školy manažmentu v Yale. Svetová banka zas priznáva problémy pri takzvanom voľnom obchode, ktorý zjavne nepomohol všetkým tam, kde sa presadzoval. Mnohí akademici však nie sú lobisti a tak sa sťažujú, že ich výskumy nemenia takmer nič, čo je pre napredovanie spoločnosti veľká katastrofa. Robme všetko pre to, aby sme to zmenili a aby zdieľanie a kooperácia neboli len kľúčom k lepšiemu prežitiu v arktických dedinách, či metódou pre lepšiu výučbu na tzv. alternatívnych školách, ale aby sa takýto humanistickejší prístup stal viac našou úspešnou metódou aj inde. Robme to však tak, aby to bolo čo najmenej drastické pri zmene, aby sme pri snahe o lepšiu spoločnosť neskĺzli k riešeniam, aké ponúka napr. Rímsky klub, ktorý nielenže navrhuje zdanenie množstva vecí, ale aj by zaviedol politiku jedného dieťaťa, aby napravil systém. Snažme sa o lepší systém nie ospevovaním odlišného od nášho a už existujúceho napríklad kubánskeho, ktorý síce stratil stovky miliárd dolárov kvôli americkej blokáde, no tiež by mal aj bez toho veľa nedostatkov. Snažme sa o systém, kde odbornosť, vedecký výskum, štúdie, bádanie a podobne budú môcť v reálnom čase niečo zmeniť k lepšiemu.

DISKUSIA K ČLÁNKU

1 Komentár k článku "ANI MNOHÍ NOBELISTI UŽ NEBLÚZNIA O VOĽNOM TRHU"

Upozorniť ma na
avatar
Zoradiť podľa:   najnovšie | najstaršie | najpopulárnejšie
Michal Pruška
Nezareg.
Systém budovania spoločnosti by sa mal zakladať na práve na dôstojný život a dôstojné podmienky pre život pre každého Občana SR. …………………………Od zdravotníctva, ktoré teraz zlyhalo úplne, po ľudskej stránke, by som očakával že prioritou pomoci pre človeka je zachraňovať ľudský život, Požiarnikom veľmi ďakujem za ich vykonávanú prácu a prajem si, aby Autobusári a všetci účastníci premávky mali pokojnejšie dni na cestách……….. neexistuje taký dôvod, ktorý by ospravedlnil ľudský život. Ak sa všetci ľudia nenaučia žiť v dôstojnosti, úcte, rešpektu, takého ako bolo prirovnám za Romantizmu, pretože je to jedno z historických dejín, ktoré poukazujú na vznešený život Renesancie… Zobraziť viac >>
wpDiscuz