ODMIETANIE PREŽITIA: ČO NÁS ČAKÁ, AK NEZACHRÁNIME SVET PRED KLIMATICKÝMI ZMENAMI?

0

Autor: Nicholas Beuret               Prelad: Kotian Matej

Je to v poriadku. Môžete to už konečne priznať. Zdá sa, že už o tom dnes hovorí každý. Možno sa vám potom aj trochu uľaví.

Je príliš neskoro. Už-už keď sme sa začali zaoberať klimatickou zmenou, šieste masové vymieranie, super búrky a všetky tie vedecké predpovede týkajúce sa konca sveta – presne tie, keď si poviete „do pekla, asi by som to mal začať brať vážne“ – ukáže sa, že nám ušiel vlak. Koniec je blízko.

Celé roky sme tu mali varovania typu „10 rokov pred katastrofou je už neskoro“ a ďalšie ako 100 mesačné kampane. Ale to bolo vtedy. Zdá sa, že je to už dekáda, kedy sa uskutočnilo celoročné zasadnutie –Konferencia strán (COP, alebo Coference of Parties) podľa dohody o klimatickej zmene pod záštitou OSN, kde došlo k rokovaniam v oblasti veľkých klimatických zmien medzi vládami svetov – to bola naša „posledná šanca“, ktorej sme sa nechopili. Každý rok sme počuli „to je posledná kvapka“, no až dnes si môžeme povedať, áno, je to. Priemerné globálne teploty narastú až o 2°C , ak nedôjde k nejakému fantastickému technologickému zázraku (alebo sopečnej aktivite alebo nezrovná meteor pár elektrární či Biely dom so zemou).

2°C sú naozaj zlé. Viete si predstaviť všetky tie hurikány, záplavy a suchá? To má na svedomí oteplenie o 1°C. Ale 2°C? Tie…tie s nami vyj**ú. Pritom 2°C sú to najmenej, čo môžeme očakávať. Dokonca aj keby sa všetky vlády spojili, ak by urobili všetko, k čomu sa zaviazali a splnili svoje sľuby – presne tie, ktoré odzneli na Klimatickej konferencii v Paríži v roku 2015 – už i tak hovoríme o 4°C na prelome storočia (ak nie skôr).

Už to máme zrátané. Zmeškali sme našu poslednú šancu zastaviť nebezpečné klimatické zmeny. Prekročili sme už prah a dôsledky sa k nám nebudú plaziť, ale čoraz viac dáva zmysel.

Aj slovo kríza je v kríze.

Slovo „kríza“ nám nestačí na popis. Kríza je niečo, z čoho sa dostanete. Dočerta, veď keď niekto čelí kríze, dostal „možnosť na (osobný) rast a rozvoj.“ Krízy poháňajú ekonomický rast a inováciu, sú jadrom vládnej stratégie a tvoria základ revolučnej nádeje.

Od toho, čomu budeme čeliť, už niet návratu. Ide o dlhodobý proces obnovy – zhruba desiatky tisíc rokov. To znamená, že keď dôjde k zmene, ty (a tvoje deti a vnúčatá) si to odskáčete.

Aby som bol férový, pocit, že je už príliš neskoro na zastavenie klimatických zmien sa v zákutiach ľudských myslí či na najvyšších miestach politického života ponevieral už dlhší čas. Začalo to ako akási predtucha medzi environmentalistami a vedcami, zakrádajúca apokalypsa a zúfalstvo. Vlády sa stretali, kampane aktivistov vznikali a zanikli, profesionálny optimizmus nevládnych organizácií utíchol. Táto strata nádeje bola sprevádzaná narastajúcimi katastrofickými filmami a literatúrou, ktoré mapovali naše obavy z klimatickej katastrofy v apokalyptickom krikľavom gigantickom tsunami a v štýle Bláznivého Maxa.

Vzhľadom k tomu, že išlo o okraj záujmu, ktorý mnohí ľudia len donedávna brali ako zbytočné preháňanie či zveličovanie, len aby sa zvýšili dotácie či bolo čo vytlačiť na prvé stránky novín. Ten pocit, ktorý nás sprevádzal už dlhšiu dobu, sa dnes stáva realitou a stredobodom pozornosti ako aj spoločným bodom súčasnej politiky. A nielen bodom vládnej politiky či vojenskej doktríny, ale každodennej politiky a základným kameňom rozpoznania zdravého rozumu. Pretože…každý už o tom vie.

Stretávame sa s tým v narastajúcom množstve novinových či časopiseckých článkov o živote bez klimatických zmien, o zvládaní úzkostí a zúfalstva, o tom, ako „sa vyrovnať s vecami“. Pravdou je, že sa nájdu aj ľudia, ktorí tárajú do vetra o sci-fi fantastických heroických technologických zákrokoch ako geoinžinierstvo. No je tu jeden podstatný rozdiel, že nikto im neverí.

Tento nedostatok viery v technologické riešenia súčasnej krízy nevyplýva z toho, že všetci vieme, že nadnárodné korporácie a vlády sa nezaujímajú o riadne vyriešenie týchto problémov. Dobre, je tomu tak, ale len čiastočne. Problém však drieme hlbšie. Klimatická zmena čosi zmenila. Došlo k naozaj skutočnej kríze viery. Už jednoducho neveríme v progres. Je to tak. Už ani neveríme, že to niektorá zo strán (červená-modrá) vyrieši. Neexistuje nič, čo „vyrieši“ klimatickú zmenu alebo aspoň nič, čo sa javí byť politicky realsitické. A ostali nám na výber len negatívne scenáre.

Rokovania o klimatickej zmene, ktoré sa konali tento mesiac v Bonne, COP23 (23 krajín sa zúčastnilo) sú príležitosťou zistiť, čo politicky znamená vznik problémov bez realistických riešení. Ako niečo, čo nemá nejaké politické realistické riešenie, klimatická zmena znamená zásadnú transformáciu nielen politiky ale aj zdravého rozumu, presne toho, čo má skutočný vplyv na všetko od obchodných praktík, cez vojenské plánovanie až po voľbu životného štýlu.

Politika znamená kontrola.

Vlády vytvárajú a poháňajú krízy. Z každého protestu, z každej hospodárskej hádky a finančného krachu, každého konfliktu alebo vojny vytvorenej ako politická odozva vyvstávajú a vznikajú nové politiky a regulácie, noví spojenci v radoch politických hercov (počnúc politikmi a „lídermi“ v biznise a končiac obchodnými komorami a mediálnymi barónmi), nepreskúmanými nápadmi alebo spôsobmi, ako nazerať na svet ako aj celkom nové spôsoby riadenia populácie, národov, globálnej ekonomiky a dokonca aj život samotný. Takéto nové spôsoby vládnutia nie sú nikdy absolútne a vždy sa vynoria konkurenčné vízie, plány, dohody a techniky. Ale vieme zmapovať silu (vlád) podľa vzostupov a pádov rôznych vládnych režimov.

Špecifický charakter krízy hrá významnú rolu pri formovaní toho, akú podobu tieto nové politiky nadobudnú.  Klimatická zmena je konečná kríza. Nie v zmysle „všetci sme mŕtvi“, ale konečná v takom zmysle, že ju nemožno napraviť. Len čo dosiahneme hranicu 2°C, niet cesty späť. Už s tým nepohneme. V takom prípade existujú už len „menej zlé dôsledky“ – nedokážeme to napraviť, ale môžeme prísť na to, ako minimalizovať škodu alebo obmedziť škody. Politika, ktorá sa prejavila v oblastiach počnúc mimovládnymi organizáciami a kampaňami aktivistov končiac vojenskou doktrínou a vládnou politikou je polikou obmedzenia.

Prevládajúcou logikou rozhodovania nedávnej minulosti bol neoliberalizmus. A hoci je tu stále prítomný, uvedenie všetkého, čo je na dosah, na trh, už nie je jedinou možnosťou. Vo svojej podstate bol neoliberalizmus prenikavým trhovým spôsobom myslenia.  Išlo o podriadenie všetkého racionálnej analýze v zmysle náklady-prospech finančných výpočtov. Bol (a stále aj je) celkom individualizovaný spôsob myslenia a vládnutia, spôsob, ktorý kým velebil hrdinského a podnikateľského jedinca, zosnoval globálnu ekonomiku z pár mocných korporácií a nesmierne bohatých miliardárov. Boli to princípy trhu v službách globálnej oligarchie.

K obmedzeniam dochádza, keď neoliberalizmus sa ocitne vo svete s vyčerpanými zdrojmi – zdevastovaná ekológia, chaotická klíma, zdesená a vyčerpaná populácia neustále sa nachádzajúca na okraji ústupkov alebo vzbury. Pochovaná pod hŕbou zúfalstva a praskajúcich bublín špekulácií, neoliberálnych sľubov a možností vyhrať. Dotiahnuť to ďaleko. Poraziť systém. V tom drieme princíp túžby.

Klimatická zmena (a ďalšie rôznorodé ekologické katastrofy a krízy súčasnosti) s tým všetkým skoncuje. K dispozícii je menej peňazí, menej možností. Nečaká nás jasná budúcnosť. Budúcnosť sa dá prirovnať búrkovému vlnobitiu. Hurikán 5. kategórie. Dlho pretrvávajúce suchá a potravinová kríza. Na mŕtvej planéte neexistujú žiadnej túžby.

Prežiť budúcnosť.

„Konečným cieľom […] je stabilizovať koncentráciu skleníkových plynov v atmosfére na úroveň, ktorou predídeme nebezpečným ľudským zásahom do klimatického systému.“ UNFCCC

Toľko k tomu. Ak toto bol cieľom COP, čo je asi ich cieľom teraz? Hlavným cieľom COP je riadiť súčasnosť skrz sériu kompromisov točiacich sa okolo záujmov ako štátov, tak veľkého biznisu. Taký spôsob riadenia, ktorý prebieha prostredníctvom „politicky realistických“ kompromisov, t.j. zistiť, ako minimalizovať hrozbu, ktorej by čelila existujúca globálna ekonomika a svetová elita kvôli klimatickej zmene.  Dajme bokom to, že ľudia boli postupne vystavení pomalému násiliu rôznych ekologických kríz, vrátane klimatickej zmeny, v krajinách tretieho sveta celé dekády, a že títo istí ľudia budú aj naďalej obeťami rokovaní o klimatických zmenách na úkor niekoho iného.

Existuje len malá šanca, že niekedy dôjde k dohode, ktorá by ukončila kapitalizmus a používanie fosílnych palív, alebo že (nebodaj) dospejeme k tomu, že pretvoríme svet do ekologickej a spoločensky spravodlivej podoby. Prekážkou je najmä to, že COP hľadí v prvom rade na záujmy bohatých a mocných. Tí budú hájiť svoje záujmy za každú cenu. To je politický realizmus. A to znamená, že k akýmkoľvek vedeckým či politicky nevyhnutným rozhodnutiam sa nedospeje. To, čoho budeme svedkami – a čoho aj sme – je vznik „ozbrojených“ politických lodí prepravujúcich životy (t.j. utečenci), kedy politický a ekonomicky bohatý sever poskytuje investície a finančné dary pre niektoré krajiny chudobného juhu.

Politika najmenej zlého výsledku zaistí ochranu záujmov mocných a že ľudia a vlády chudobného juhu nerozvrátia to, čo zostalo z globálnej ekonomiky. Cieľom takejto politiky je obmedziť škody, ktoré spôsobí klimatická zmena, nie vyriešiť, ale minimalizovať, a to z veľkej miery obetovaním rozsiahlych území a ohromného množstva ľudí.

Ako prebieha proces kontroly a obmedzovania priamo na pozadí klimatickej zmeny: od migrácie (Európa ako pevnosť) a tzv. Systémom podpory v nezamestnanosti k politickým udalostiam ako Brexit a volebné kampane v každodennom živote. Všetci sa snažíme vyťažiť to najlepšie z úbohých rozhodnutí.

To neznamená, že každý prežíva súčasnosť rovnako. Nie každý sa rovnako zle rozhodol; rasa, pohlavie, trieda (na začiatok) to všetko má na svedomí rozdielny svet, v ktorom niektorí ľudia majú viac nádeje ako ostatní. Ale okrem toho ešte stále existujú ľudia, ktorí majú dosť moci, bohatstva a privilégií, ako zažiť prítomný moment tak, kde je stále nádej pre „lepšiu“ budúcnosť (alebo aspoň pohodlnú budúcnosť). Ale kvôli narastajúcemu množstvu ľudí, čo je väčšina, toto nie je život a rozhodne by ani tak nemal vyzerať.

Žiť takýmto spôsobom, obmedzený a robiť tie najmenej zlé rozhodnutia, je prežívanie. Ide o spôsob myslenia a vnímania, kedy všetko sa zredukuje na pocit prežitia, dostať aspoň to minimum z toho, čo potrebuješ, pritom väčšinou času nedostaneš všetko, čo potrebuješ, a nie to ešte, čo chceš, a nemyslieť na to, že život nebude viac ako pokus o prežitie. Žiť s nižšími očakávaniami často znamená vzdať sa nádejí, snov, ale hlavne, dožadovať sa viac.

Zachrániť niečo zo súčasnosti.

Ako môžeme vzdorovať politickému obmezdeniu a v konečnom dôsledku nemusieť robiť tie najmenej zlé rozhodnutia? Možno predsa len niečo bude na tom zanechať svet taký, aký máme. Ak sú svet, politika a náš ekonomický systém už v štádiu, kedy sa nedajú opraviť, a ak nám v tomto bode ostávajú len najmenej zlé rozhodnutia, potom možno prišiel čas na radikálnejší prístup ku klimatickej zmene. Ak štát, kapitalizmus, rodina, naše túžby a potreby sú chybné, zničené, potom vyvstáva otázka „čo vieme zachrániť v tomto momente?“ Čo sa stane, ak sa nepokúsime zachrániť, čo máme, ale prejdeme k otázke „čo urobíme teraz?“ Čo ak sa rozhodneme vybudovať odlišný svet v stále dymiacich ruinách toho súčasného? Nebude nás zaujímať to, kto sa dostane do vlády, alebo pre akú politickú líniu sa tá ktorá vláda rozhodla a prijala ju za svoju, ale zameriame sa na to, ako chceme, aby náš život vyzeral.

Zmeškali sme svoju šancu a ak sa budeme aj naďalej pridržiavať politických a ekonomických systémov, ktoré máme, potom naozaj máme len zopár zlých možností. Ale ak začneme s myšlienkou, že svet už nemožno opraviť, potom nám to dáva priestor pre politiku záchrany. Hlavná myšlienka politiky záchrany spočíva v tom, že si vezmeme, čo potrebujeme a využijeme to. Ide o politiku zameranú na spoločenskú reprodukciu a nie na chopenie sa štátnej moci alebo záchranu ekonomiky. Nejde o ústupok, ale o odmietnutie participovania na (súčasnom) systéme. Ide o to, vziať si, čo potrebujeme, od tých, ktorí to majú – od malej skupinky oligarchov, ktorí efektívnej riadia svet – a krvopotne vybudovať nový svet.

DISKUSIA K ČLÁNKU

Buďte prvý kometnujúci!

Upozorniť ma na
avatar
wpDiscuz