BRITSKÝ NOVINÁR AKTUÁLNE Z DÚMY – OBYVATELIA O CHEMICKOM ÚTOKU NEVEDIA, LEKÁRI LIEČILI LEN PRIDUSENIA PRACHOM

0
Podzemné tunely vybudované v Dúme väzňami džihádistov, zdroj: SAA facebook

Robert Fisk, britský novinár a korešpondent venujúci sa Blízkemu Východu od roku 1976 a nositeľ mnohých novinárskych ocenení, práve navštívil sýske mesto Dúma a konkrétne miesto, v ktorom prebiehala záchrana miestnych obyvateľov, údajne zasiahnutých chemickými zbraňami. Video, ktoré natočili preslávené Biele prilby obletelo svet a stalo sa dostatočným dôkazom pre západné mocnosti, aby vykonali raketové útoky na Sýriu nielen v rozpore s medzinárodným právom (bez mandátu OSN), ale aj pred riadnym vyšetrením medzinárodným týmom OPWC. Fisk potvrdil to, čo už vieme a čo ruská i sýrska vláda bezvýsledne svetu opakuje. V Dúme niet obetí chemického útoku, išlo o hru džihádistov a ich pomocníkov v podobe Bielych prilieb. Prinášam vám kompletný preklad článku Roberta Fiska, ktorý priniesol britský Independent: Hľadanie pravdy v troskách Dúmy – a pochybnosti jedného doktora o chemickom útoku.

Toto je príbeh mesta Dúma, spustošeného a páchnuceho miesta rozbitých bytových domov a podzemnej kliniky, ktorej obrazy utrpenia umožnili trom najsilnejším krajinám západného sveta minulý týždeň bombardovať Sýriu. Dokonca aj priateľský lekár v zelenom plášti, ktorý keď ho sledujem v tej istej klinike, veselo hovorí, že nahrávka s “plynom”, ktorá vystrašila svet – je napriek všetkým pochybovačom – úplne pravdivá.

Vojnové príbehy však majú vo zvyku byť o niečo temnejšie. Tento 58-ročný sýrsky lekár dodáva niečo hlboko nepríjemné: pacienti, ako tvrdí, neboli vystavení chemickým látkam, ale nedostatku kyslíka v tuneloch a pivniciach, v ktorých sa nachádzali v čase veternej noci a ťažkého ostreľovania, čo vyvolalo prašnú búrku.

Okrem tohto mimoriadneho záveru, ktorý vyjadril sám doktor Assim Rahaibani, stojí za to poznamenať, že priznáva, že on sám nebol očitým svedkom, ale keďže hovorí dobre anglicky, poukazuje dvakrát na džihádských ozbrojencov Jaysh al-Islam (Armáda Islamu) v Dúme ako na “teroristov” – výraz režimu pre jeho nepriateľov a termín používaný mnohými ľuďmi v Sýrii. Počujem dobre? Ktorej verzii udalostí máme veriť?

Aj vďaka nešťastiu, lekári, ktorí boli v noci 7. apríla v službe, poskytli v Damašku dôkazy k vyšetrovaniu chemického útoku, ktoré sa bude snažiť poskytnúť definitívnu odpoveď na túto otázku v nadchádzajúcich týždňoch.

Francúzsko medzitým uviedlo, že má “dôkaz” o použití chemických zbraní a americké médiá citovali zdroje hovoriace, že testy moču a krvi preukázali to isté. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) povedala, že jej partneri v teréne prišli do styku s 500 pacientmi “s príznakmi a symptómami v súlade s vystavením toxickým chemikáliám”.

Zároveň inšpektori z Organizácie pre zákaz chemických zbraní (OPCW) nemali prístup na miesto údajného chemického útoku, údajne preto, že im chýbali správne povolenia OSN.

Skôr než budeme pokračovať, čitatelia by si mali byť vedomí, že toto nie je jediný príbeh z Dúmy. Existuje veľa ľudí, s ktorými som hovoril uprostred zrúcanín mesta, ktorí povedali, že nikdy “neverili v chemické príbehy” – ktoré ako tvrdia, zvyčajne podstrčili ozbrojené islamistické skupiny. Títo konkrétni džihádisti prežili smrť ostreľovania tým, že žili v domovoch iných ľudí a v rozsiahlych, širokých tuneloch s podzemnými cestami v troch úrovniach pod mestom, ktoré vytesali do skaly ich väzni. Včera som prešiel cez tri z nich, obrovské chodby v kameni, kde sa ešte stále nachádzali ruské – áno, ruské rakety a zhorené autá.

Takže príbeh o Dúme nie je len príbehom o chemických útokoch alebo o falošných chemických útokoch, ako by to malo v byť tomto prípade.  Je to tiež o tisícoch ľudí, ktorí sa nerozhodli pre evakuáciu z Dúmy v autobusoch, ktoré odišli minulý týždeň spolu s ozbrojencami, s ktorými museli žiť mesiace, aby prežili. Včera som prechádzal cez toto mesto úplne slobodne bez vojakov, policajtov alebo dozorcov, ktorí by sledovali moje kroky, len s dvoma sýrskymi priateľmi, kamerou a zápisníkom. Občas som musel preliezť cez 20 stôp vysoké valy, cez hromady sutín a takmer kolmé steny zeminy. Ľudia radi vidia medzi sebou cudzincov, stále o to šťastnejší, že obliehanie je konečne na konci, väčšinou s úsmevom na tvári, pravdaže tí, ktorých tváre môžete vidieť, pretože prekvapujúci počet žien nosí v Dúme dlhý čierny hidžáb.

Prvýkrát som prišiel do Dúmy ako člen sprevádzaného konvoja novinárov. Ale akonáhle nudný generál vonku pre zničenou radnicou oznámil, že “nemá žiadne informácie” – čo funguje ako najužitočnejšia odpadová skládka arabskej byrokracie, odišiel som. Niekoľko ďalších reportérov, väčšinou sýrskych, urobilo to isté. Dokonca aj skupina ruských novinárov – všetci vo vojenskom oblečení – sa hnala preč.

K doktorovi Rahaibanimu to bola krátka prechádzka. Od dverí jeho podzemnej kliniky – “Bod 200”, ako sa nazýva v podivnej geológii tohto čiastočne podzemného mesta – vedie chodba z kopca, kde mi ukázal svoju malú nemocnicu a niekoľko lôžok, kde plakalo malé dievča zatiaľ čo jej sestra ošetrovala ranu nad okom.

“V noci som bol so svojou rodinou v suteréne môjho domu tristo metrov odtiaľto, ale všetci lekári vedia, čo sa stalo. Bolo to silné bombardovanie (vládnymi silami) a nad mestom boli stále lietadlá – ale v túto noc fúkal vietor a obrovské mraky prachu sa dostali do suterénov a pivníc, kde prebývali ľudia. Ľudia k nám začali prichádzať trpiac hypoxiou, nedostatkom kyslíka. Potom niekto pri dverách, “Biele prilby”, zakričal “Plyn!”. A začala panika. Ľudia sa začali navzájom polievať vodu. Áno, video bolo natočené tu, je autentické, ale to, čo vidíte, sú ľudia trpiaci hypoxiou – nie otravou toxickými chemikáliami.”

Zvláštne, po rozhovore s viac ako dvadsiatimi ľuďmi, som nenašiel nikoho, kto by prejavil najmenší záujem o podiele Dúmy na vzdušných útokoch Západu. V skutočnosti mi dve osoby povedali, že o spojení ani nevedia.

Bol to ale zvláštny svet, do ktorého som vstúpil. Dvaja muži, Hussam a Nazir Abu Aishe, uviedli, že si neboli vedomí, koľko ľudí bolo zabitých v Dúme, aj keď jeden neskôr priznal, že mal bratranca, ktorého “popravil Jaysh al-Islam (Islamská Armáda) za to, že mal blízko k režimu”. Pokrčili len ramenami, keď som sa pýtal na 43 ľudí, o ktorých sa hovorilo, že zomreli v neslávnom útoku v Dúme.

Biele prilby – záchranári už legendárni na Západe, no s niektorými zaujímavými aspektami svojho fungovania – zohrali v priebehu bitky už známu úlohu. Boli čiastočne financovaní zo zahraničia a väčšinu personálu tvorili práve muži z Dúmy. Našiel som ich rozbité pracovne neďaleko od kliniky Dr. Rahaibaniho. Jedna plynová maska bola ponechaná mimo nádoby s jedným okom prepichnutým a hromada špinavých vojenských maskáčových uniforiem ležala v jednej miestnosti. Podstrčené? Opýtal som sa sám seba. Pochybujem. Miesto bolo preplnené kapsulami, rozbitým zdravotníckym zariadením a spismi, posteľnou bielizňou a matracmi.

Samozrejme, musíme si vypočuť ich stranu príbehu, ale to sa tu nestane. Žena nám povedala, že všetci členovia Bielych prilieb v Dúme opustili svoje hlavné sídlo a rozhodli sa využiť odvoz autobusmi, zriadené vládou a strážené Ruskom, do povstaleckej provincie Idlib s ozbrojenými skupinami, keď bolo dohodnuté posledné prímerie.

Boli tu otvorené stánky s potravinami i hliadka ruských vojenských policajtov – teraz voliteľná výbava pre každé sýrske prímerie – a nikto sa ani neobťažoval, aby sa dostal do zakázaného islamského väzenia v blízkosti Námestia mučeníka, kde boli obete údajne stínané v pivnici. Mestský doplnok tvorený sýrskymi civilnými policajtmi – ktorí predtým nosili vojenské oblečenie – sú sledovaní Rusmi, ktorí zase sú ale i nemusia byť sledovaní civilistami. Opäť sa moje úprimné otázky týkajúce sa chemických zbraní stretli s tým, čo sa zdalo byť skutočným zmätkom.

Ako je možné, že utečenci z Dúmy, ktorí sa dostali do táborov v Turecku, už opísali chemický útok, na ktorý si však nikto v dnešnej Dúme, zdá sa, nespomína? Napadlo mi, keď som sa raz prechádzal viac než míľu cez tieto nešťastné, väzňami vytvorené tunely, že obyvatelia Dúmy žili od seba tak dlho izolovane, že “novinky” v našom zmysle slova, pre nich jednoducho nemali význam. Sýria skutočne nie je Jeffersonova demokracia – ako som rád cynicky hovorieval svojim arabským kolegom – a je to skutočne nemilosrdná diktatúra, ale to nemohlo týchto ľudí vydesiť natoľko, šťastných, že vidia medzi sebou cudzincov, aby mi nepovedali aspoň niekoľko slov pravdy. Tak čo mi to povedali?

Hovorili o islamistoch, pod ktorých vládou žili. Hovorili o tom, ako ozbrojené skupiny okupovali civilné domy, aby sa vyhli sýrskemu a ruskému bombardovaniu. Jaysh al-Islam vypálil svoje centrály skôr, než odišli, ale masívne budovy v bezpečnostných zónach, ktoré vytvorili, boli všetky takmer zatlačené do zeme leteckými údermi. Keď som narazil na jednu z týchto budov, sýrsky plukovník sa ma opýtal, či chcem vidieť, aké hlboké tunely sú. Zastavil som sa po viac ako jednej míli, keď záhadne prehlásil, že “tento tunel by mohol dosiahnuť až do Británie”. Áno, pani Mayová, spomenul som si, koho letecké útoky boli tak náhle spojené s týmto miestom tunelov a prachu. A chemickými zbraňami?

Britský novinár taktiež poskytol rozhovor priamo z Dúmy v Rádiu Spirit:

DISKUSIA K ČLÁNKU

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na