JE UŽ NAJVYŠŠÍ ČAS, ABY SME ZAČALI PANIKÁRIŤ

0
738

Autor David Wallace-Wells o dystopickom pekle, ktoré nás čaká

„Môžem vás ubezpečiť, že je to oveľa horšie, ako si myslíte.“

Tak znie prvá veta desivej eseje z roku 2017 od Davida Wallace-Wellsa, ktorá vyšla v New Yorkskom magazíne o klimatickej zmene. Išlo o pokus predostrieť veľmi reálny obraz našej nie tak vzdialenej budúcnosti, budúcnosti plnej hladomoru, politického chaosu, ekonomických kolapsov, zúrivej vojny o zdroje a slnka, ktoré si nás „upečie“.

Wallace-Wells odvtedy už stihol rozvinúť svoju esej do rovnako desivej knihy s názvom Neobývateľná Zem: Život po oteplení. A je to brutálne náročné čítanie. Wallace-Wells bol už kritizovaný v roku 2017 za svoje príliš prehnané slová, príliš apokalyptické a temné. Ale ako už vysvetlil v tom čase David Roberts na internetovom portáli Vox, táto kritika zväčša nebola na mieste.

Wallace-Wells neprepadá beznádeji a ani netvrdí, že všetko je stratené; len predostiera alarmujúce fakty toho, čo sa pravdepodobne stane, ak rázne nezmeníme smerovanie našej civilizácie.

Prečo je však táto kniha taká náročná na čítanie? Nie sú to len do očí bijúce štatistiky ako napríklad fakt, že by sme dokázali zabrániť predčasným úmrtiam 150 miliónov ľudí do konca storočia kvôli znečistenému ovzdušiu (čo je ekvivalent 25 holokaustov či raz toľko obetí ako počas druhej svetovej vojny), ak by sme dokázali obmedziť globálne oteplenie na 1,5° C alebo ho udržali  aspoň na hranici 2° C bez toho, aby sme sa spoliehali na negatívne emisie. Je to aj poukázaním na to, že na životnom prostredí sme napáchali viac škody od chvíle, kedy OSN založila svoju frakciu klimatickej zmeny v roku 1992, ako za posledné tisícročia. Alebo, ako sám Wallace-Wells tvrdí, aj preto, že „sme životnému prostrediu viac uškodili vedome ako z nevedomosti.“

Rozprával som sa aj priamo s Wallace-Wellsom o tom, ako veľmi je naša situácia vážna, čo to bude pre ľudí znamenať prežiť v klíme, ktorá už dlhšie nepripomína tú, ktorá, v prvom rade, umožnila vývoj života a či si myslí, že sme už prekročili pomyselnú čiaru ekologickej záhuby pre náš druh.

Hrubý prepis našej konverzácie:

Vaša esej z roku 2017 (všetky časti preložené na stránkach niejetotak.sk, rozdelené do 5 častí: prvá, druhá, tretia, štvrtá a piata, pozn. prekl.) aj vaša kniha sa začínajú rovnakým dramatickým výrokom: ‘Skutočnosť je oveľa horšia, ako si uvedomujeme.’ Ako veľmi zle na tom sme?

David Wallace-Wells

Áno, je to zlé. Z nášho súčasného pohľadu budúcnosť vyzerá naozaj nelichotivo. Aktuálne máme v priemere oteplenie o 1,1°C v porovnaní s pred-industriálnou dobou, ktorá sa vníma ako historický teplotný míľnik v porovnaní s ktorým meriame súčasné globálne otepľovanie. A už pri oteplení o 1,1°C sme svedkami množstva naozaj extrémnych klimatických vzorov.

Vlani v lete 2018 sme zažili na severnej pologuli neslýchané vlny horúčav, ktoré zabíjali ľudí po celom svete (správy tu, tu a tu). Sezóna hurikánov je ešte šialenejšia a v Kalifornii naopak lesné požiare spálili viac ako 4000 km štvorcových. A to sme len na začiatku celého príbehu.

Ak budeme aj naďalej pokračovať v rovnako nastolenom tempe ako doteraz, čo sa týka emisií, a vezmeme si lesné požiare ako príklad, bežný rozum nám napovie, že do konca storočia by mohlo každým rokom zhorieť 64-krát viac zalesnených plôch, ako sme toho boli svedkami v roku 2018 – v roku, v ktorom došlo v Kalifornii k nebývalým a nepredstaviteľným škodám.

A podobné smerovanie vidíme v podstate v každej oblasti, na ktorú bude mať klimatická zmena dopad – počnúc poľnohospodárstvom až po zdravotníctvo, vzťahy medzi klimatickou zmenou a ekonomickým rastom a klimatickou zmenou a konfliktom. Veci budú v každom smere podstatne horšie. A ak nezmeníme náš kurz, katastrofálne následky si na nás počkajú.

Podľa OSN je možné dosiahnuť oteplenie do konca storočia o 4 – 4,3°C. Nemyslím si však, že do konca storočia sa oteplí až takto. Verím, že urobíme dosť preto, aby sme túto zmenu odvrátili. Ale som presvedčený, že je dôležité, aby sme vedeli, čo to bude znamenať pre poľnohospodárstvo, pretože práve to je jedným z rozhodujúcich faktorov.

Sean Illing

Pri diskusiách o klimatických hrozbách je časťou problému to, že všetko sa nám zdá až príliš abstraktné a vzdialené. Ale len čo začíname vyratúvať rozsah škôd, je to dosť desivé. Napríklad, v nedávnej štúdii citujete, že by sme do konca storočia mohli zabrániť 150 miliónov úmrtí spôsobených znečistením vzduchu, ak by sme udržali oteplenie pod 1,5° C alebo udržali oteplenie na úrovni 2° C bez toho, aby sme rátali s negatívnymi emisiami.

„NAJLEPŠÍ SCENÁR JE PRE NÁS TEN, V KTOROM ZOMRIE TOĽKO ĽUDÍ, KOĽKO BY ZAHYNULO V 25 HOLOKAUSTOCH – A TO LEN NA NÁSLEDKY ZNEČISTENÉHO VZDUCHU“

Ako ďaleko je súčasný svet od oteplenia o 2 stupne?

David Wallace-Wells

Niektorí vedci na základe súčasných trendov tvrdia, že sa tam dostaneme do roku 2030. Myslím si, že je to pomerne rýchlo, preto je pravdepodobne istejšia prognóza rok 2050. Ale znovu, ako som už povedal, nemyslím si, že je vôbec možné, aby sme v celkovom meradle za súčasného stavu technológie udržali oteplenie pod 2° C bez dramatickej transformácie vzhľadom na negatívne emisie. Preto sa osobne domnievam, že sa tam v podstate dostaneme.

Sean Illing

Ujasnime si teda čísla, ktoré spomínate aj vo svojej knihe. 150 miliónov mŕtvych, to sa rovná ekvivalent 25 holokaustov, raz toľko obetí ako počas druhej svetovej vojny.

David Wallace-Wells

To je pravda. Pre mnohých ľudí je toto porovnanie veľmi nepríjemné, ale taká je realita, ktorej musíme čeliť. Náš najlepší scenár sa čo do počtu obetí rovná 25 holokaustom – a to len na následky znečistenia vzduchu.

Sean Illing

Často počujem ľudí rozprávať o tom, že klimatická zmena je o „záchrane planéty“, ale to mi príde ako totálne zavádzajúce – planéta to prežije, to len my nie. A v knihe tiež vysvetľujete množstvo „upokojujúcich bludov“, jedným z nich je, že klimatická zmena je kríza prírodného sveta, nie ľudského sveta.

Zaujíma ma, čo si pod tým predstavujete.

David Wallace-Wells

Mám tým na mysli, že jednou z množstva lekcií, ktoré nám uštedrí klimatická zmena, je aj to, že ľudia ako ja, ktorí vyrastali posledné desaťročia v modernom svete, v mestách, a mali dojem, že majú všetok čas sveta, sa vzdialili prírode. A aj keď tu boli veci, o ktoré sme mali dbať, klímu a ďalšie environmentálne otázky nevynímajúc, stále som kdesi v hĺbke cítil, že každý jeden z nás si postavil okolo seba pevnosť, ktorá by nás ochránila pred nehostinným svetom.

A už vtedy som cítil, ak by sa klimatická zmena rozbehla naplno, jej dôsledky by bolo cítiť ďaleko od miesta, kde žijem, a aj napriek tomu, akým spôsobom života žijem.

Sám to aj vidím, najmä po extrémnych výkyvoch počasia, ktoré zažívame posledných pár rokov, že ľudia znovu začínajú vnímať, že žijeme v prírode, že sme jej súčasťou, a že všetky naše životy sú podriadené prírodným silám. Nikto z nás, nech už žije kdekoľvek, neujde následkom [klimatickej krízy].

Stále sú tu ľudia, ktorí sa sústreďujú len na zvýšenie morskej hladiny a domnievajú sa, že ich životy nie sú v ohrození, pokiaľ nebývajú na pobreží. Ale to je len číro-číra fantázia. Nikto sa nevyhne ani neskryje besu, ktorý rozpúta otepľovanie, pričom v nasledujúcich desaťročiach bude o to ťažšie ignorovať realitu následkov.

Ale sú tu aj krajiny, ktoré budú, aspoň v krátkom časovom období, profitovať z globálneho otepľovania. Najmä krajiny na severe. Rusko, Kanada a niektoré časti Škandinávie budú prosperovať, pretože v tamojších kútoch sveta nastane čiastočne teplejšia klíma, a to pre dané krajiny znamená vyššiu ekonomickú produktivitu a vyššie poľnohospodárske výnosy.

Ale cieľová destinácia vyrátaná na základe súčasného modelu života zďaleka prekračuje optimálne úrovne pre tieto krajiny. A dokonca aj z krátkodobého hľadiska je rovnováha medzi benefitmi a nákladmi tak dramaticky naklonená v prospech nákladov, že drvivá väčšina sveta bude ohromne trpieť a znášať dôsledky klimatickej zmeny, aj napriek tomu, ak by len zopár miest prosperovalo zo zmeny klímy.

Sean Illing

Čo je podľa vás najväčšia alebo najzávažnejšia chyba diskusií o klimatickej zmene?

„JE PRÍLIŠ NESKORO NA TO, ABY SME SA VYHLI 21. STOROČIU, KTORÉ NADOBRO POZMENIA SILY KLIMATICKEJ ZMENY

David Wallace-Wells

Nálada v diskusiách sa trochu zmenila, preto je to dnes ťažké odhadnúť. Ale z historického hľadiska je to jednoduchšie, preto by som povedal, že existujú tri nedorozumenia týkajúce sa rozsahu hrozby.

Prvou je rýchlosť zmeny. Veľmi dlhú dobu sa vravelo, že klimatická zmena prebieha pomaly. Mnohí politici a poradcovia sa často sťažovali, že verejnosť sa zdráhala prijať agresívnejšie opatrenia, pretože neverili, že situácia je naliehavá.

Takže odpoveďou bolo počkať ešte chvíľu, ekonomika za ten čas porastie, budeme mať lepšie technologické inovácie a potom prídeme na spôsob, ako vyriešiť tento problém. Ale v skutočnosti sme viac ako polovicu uhlíkových emisií, ktoré sme vyprodukovali spaľovaním fosílnych palív počas celej histórie ľudstva, vypustili do ovzdušia za posledných 25 až 30 rokov.

To znamená, že sme v priebehu posledných desaťročí priviedli svet z podstatne stabilnej klímy na prah klimatickej krízy a katastrofy. A to vám napovie, že [my všetci] poškodzujeme planétu v reálnom čase, a že aj extrémne vzory počasia, ktorých sme svedkami, sa takisto dejú v reálnom čase. Takže ide rozhodne o rýchly problém, a vôbec nie pomalý.

Druhé veľké nepochopenie sa týka miery rozsahu. Ako som už poznamenal, učili nás, že problém klimatickej zmeny je v zásade problém týkajúci sa nárastu morskej hladiny, a preto sme sa cítili, žeby sme jej mohli utiecť, ak by sme boli kdekoľvek inde, len nie na pobreží. Ale dnes už jasné vidíme, že išlo o klamnú predstavu a že žiadny kúsok zeme pred klimatickou zmenou nebude ušetrený.

A tretie nepochopenie sa týka vážnosti. Vedci vraveli o oteplení o 2° C ako akomsi prekročení prahu katastrofy, čo spôsobilo nielen medzi novinármi, ale aj u verejnosti, akýsi druh nepochopenia, že oteplenie o 2° C je najhorší možný scenár, ktorý si vieme predstaviť. Ale v skutočnosti je to inak. Tie 2° C predstavujú skôr minimálny nárast ako strop, a že smerujeme k otepleniu až o 4° C.

A pritom sa len veľmi málo hovorí o tom, čo zvýšenie o 2, 3 a 4 stupne vôbec predznamenáva. A tiež sa nazdávam, že je veľmi dôležité o týchto dôsledkoch premýšľať a hovoriť, a nielen priamo z hľadiska toho, čo by to napríklad znamenalo pre zvýšenie hladiny morí, alebo  pre verejné zdravie.

Celý kolos klimatických zmien sa hýbe oveľa rýchlejšie, ako si väčšina ľudí uvedomuje, a budúcnosť je omnoho temnejšia, ako si verejnosť dokáže predstaviť. Nikdy som sám seba nepovažoval za enviromentalistu, no klimatická zmena mi robila starosti ako väčšine liberálov. Napriek tomu som mal dojem, že ide o niečo, na čo budeme mať čas a budeme sa tým zaoberať v rámci technokracie. A že ak by sme zaviedli uhlíkovú daň alebo by prešiel návrh na cap-and-trade (systém určenia maximálnej hranice množstva CO2, ktoré firma môže vypustiť do atmosféry – časom by boli limity nižšie a prísnejšie – a zároveň možnosť obchodovať s CO2 – nakupovať od alebo predávať ďalším záujemcov) problém by sa vyriešil.

Ale čím viac sa pozerám na výskumy, tým viac si uvedomujem, že obraz planéty, ktorý vychádzal z výsledkov našej najlepšej vedy bol oveľa, oveľa strašidelnejšie.

Penguin Random House

Sean Illing

Pri písaní knihy ste sa rozprávali so stovkami klimatológov.  Stretli ste sa aj s nejakými skeptikmi, dôveryhodnými dátami, ktoré by vás aspoň na chvíľu zastavili na vašej ceste a prinútili vás spochybniť a prehodnotiť svoj názor?

David Wallace-Wells

Krátka odpoveď je nie. Kniha je plná výskumov a mnohé zo zistení v nej budú bezpochyby znovu preverované a, navyše, nikdy si nemôžeme byť na 100 percent istí, čo sa stane. Ale môžem vám povedať, že po rokoch, ktoré som venoval tejto problematike, tak sa prevažná väčšina dôkazov nového výskumu týka nie veľmi priaznivej budúcnosti.

Nenazdávam sa, že každý jeden detail v mojej knihe je absolútne pravdivý a má sa vnímať ako sprievodca našej budúcnosti. A určite sa nájdu aj vedci, ktorí majú odlišnú interpretáciu a pohľad na niektoré zistenia. Oteplenie však (určite) neudržíme pod hranicou 2 °C. Smerujeme k otepleniu o 4 °C do konca storočia. Nemyslím si, že sa nájde nejaký vedec, ktorý by s tým nesúhlasil.

Sean Illing

A čo tí, ktorí tvrdia, že planéta bola v minulosti už teplejšia ako dnes…

David Wallace-Wells

Pre nich mám tiež odkaz: Planéta bola teplejšia ako dnes, ale to bolo v minulosti, dávno pred príchodom človeka. Po Zemi s takouto teplou klímou ešte nechodil žiadny človek. Nie som si ani istý tým, či by sa ľudia vyvinuli, ak by sme mali takúto klímu, a to už nehovorím o vývoji civilizácie ako takej, pretože v tých oblastiach sveta, v ktorých vznikli prvotné civilizácie a poľnohospodárstvo – to je Stredný Východ – sú dnes také horúčavy, že je ťažké vôbec vypestovať základné plodiny.

Ľudská spoločnosť je však flexibilná a budeme aj naďalej hľadať spôsoby, ako žiť a prosperovať. Ale pochodujeme do celkom neznámeho prostredia. A ani len netušíme, ako bude vyzerať a ako nás to zasiahne.

Sean Illing

Prekročili sme už pomyselnú čiaru ekologickej záhuby? Nie je už pre nás neskor snažiť sa o zmenu?

David Wallace-Wells

Čo sa týka tohto, mám zmiešané pocity. Stále si myslím, že to má význam, ale je dôležité nepozerať sa na to čierno-bielo. Nie je to už otázka toho, či tu klimatická zmena je, alebo nie, alebo či sa nám dvere možnosti už zavreli alebo nie. Každý jeden teplotný skok, akokoľvek veľký či malý, situáciu len zhorší, a vyhnúť sa utrpeniu a následkom môžeme len tým, že znížime uhlíkovú stopu do takej miery, ako je to len možné.

Nezáleží na tom, aké veľmi zlé to bude, ako veľmi sa oteplí, stále ešte vieme pracovať na tom, aby nasledujúce desaťročia boli o niečo chladnejšie, a rozhodne by sme sa o to nemali prestať snažiť. Stále je čo robiť. Je príliš neskoro na to, aby sme sa vyhli 21. storočiu, ktoré celkom pozmenia sily klimatickej zmeny, ale musíme spraviť všetko, čo je možné, aby sme zaistili chladnejšiu, bezpečnejšiu a zdravšiu budúcnosť.

Myslím si, že toto musí každý pochopiť. Toto musí byť náš postoj. Iná alternatíva je jednoducho neprijateľná.

Sean Illing

Čoskoro sa stanem otcom a moje obavy o to, do akého sveta moje dieťa privediem, sú také silné, také ochromujúce, že nemám inú možnosť, ako ich potlačiť. Čo hovoríte ľuďom ako ja?

David Wallace-Wells

Stále som presvedčený o tom, že sila zmeniť našu budúcnosť je v nás. Ak chceme zabezpečiť lepší svet pre naše dieťa, dokážeme to. Nič z toho nie je nemenné. Brzdí nás však politická nečinnosť, čo znamená, že rozhodnutie je politická akcia.

Ale mnohé pocity s vami zdieľam. Keď si predstavím život mojej dcéry o 20, 30 alebo 50 neskôr, nevidím svet pohltený plameňmi. Dokonca ako niekto, kto strávil roky hĺbkovou analýzou tohto výskumu, aj keď som na výpočty hľadel a premýšľal o našej bezútešnej budúcnosti každý deň, stále to celkom neotriaslo mojimi emóciami a emočnou intuíciou, v akom to svete asi tak bude žiť moja dcéra, ktorá má dnes len 10 mesiacov.

Môžeme len bojovať s našou samoľúbosťou a daným stavom vecí a chopiť sa činu, ako len vieme. Hovorím za seba, keď poviem, že dieťa bolo silnou motiváciou takto konať, pretože jej ani nikomu inému nechcem zanechať svet v plameňoch.

Sean Illing

Budem úprimný. Vaša kniha ma zanechala v akomsi stave paralýzy. Rozumiem šírke problému, vidím hrôzy za horizontom, ale neviem s tým veľa urobiť. Beriem vaše pripomienky o kolektívnej akcii, ale som veľmi cynický pokiaľ ide o našu politickú situáciu a pochybujem, či náš systém zareaguje adekvátne, napríklad vyhlásením klimatickej pohotovosti. A mám za to, že rovnako to cítia aj ostatní.

VŠETCI SI ZAČÍNAME ZNOVU  UVEDOMOVAŤ, ŽE ŽIJEME V PRÍRODE, SME JEJ SÚČASŤOU A NAŠE ŽIVOTY SÚ V JEJ RUKÁCH

David Wallace-Wells

Myslím si, že samoľúbosť je oveľa väčší problém ako fatalizmus. A ako niekto, koho prebral alarm zo samoľúbosti do environmentálnej uvedomelosti, vidím strach ako reálnu hodnotu. No nemyslím si, že strach by mal byť jediný spôsob diskusie, o tomto probléme sú tu ďalšie časti príbehu a niektorí ľudia ich vedia povedať veľmi výstižne. Ale z osobnej skúsenosti viem, že strach z toho, čo nám môže priniesť budúcnosť, je tiež veľmi dobrý motivačný faktor.

Hnutie proti rozširovaniu jadrových zbraní, hnutie proti šoférovaniu v opitosti – to sú presne tie hnutia, ktoré stavali na strachu, a preto dokázali veľmi dobre zmobilizovať ľudí. A ja sám vidím znamenia, že extrémne počasie, ktorého sme dnes svedkami, otriasa samoľúbosťou mnohých ľudí.

Politická zmena je omnoho pomalšia ako sa mne či vám môže páčiť, ale musím povedať, že čo sa týka klímy, hýbe sa rýchlejšie ako by moje cynické ja predpovedalo ešte pár rokov dozadu.  Univerzita v Yale robí každoročnú štúdiu a vo svojej poslednej zistili, že 70 % Američanov verí, že globálne otepľovanie je reálny problém, a až 61 % z nich má vážne obavy. Tieto čísla sú také vysoké, že ich nemôže ďalej ignorovať ani náš inak dysfunkčný parlamentný systém dvoch politických strán.

Sean Illing

Dokonca si ani nemyslím, že tie čísla sú dosť vysoké, ale rozdiel medzi populárnym názorom a výsledkami politiky sú presne ten problém. Napríklad na konci knihy píšete, že „o klíme budúcnosti nerozhodne systém, ktorý je mimo našej kontroly.“

Viem, čo tým myslíte, ale moje obavy sa týkajú toho, že naozaj nemáme kontrolu nad systémom, ktorý dominuje na našej planéte; systém kontroluje nás. To, že páchame samovraždu ako v spomalenom filme, ale máme nástroje, aby sme ju obmedzili, a napriek tomu nie sme schopní podľa toho konať, u mňa hovorí za všetko. (Mimochodom, klimatický tím Vox-u odviedol veľa práce v súvislosti s možnosťami, ktoré máme na obmedzenie klimatickej zmeny. Viac sa dočítate tu, tu a tu).

David Wallace-Wells

Mám rovnaké pocity a dojmy. A zrejme aj záznam klimatických akcií za posledných pár desaťročí je naozaj, naozaj skľučujúci. Ale nádej mi dodáva to, že za posledných pár rokov sa konvenčné ekonomické vedomie dramaticky zmenilo. Kedysi to bolo asi takto: ekonómovia vám povedali, že dôsledky klimatickej zmeny budú relatívne malé, ale že akékoľvek kroky nás vyjdú draho. Takéto reči však už dlhšie nepočúvate. Ekonomická motivácia sa začína prepletať s klimatickou, a to je zaručene veľký problém z hľadiska motivácie aktuálnej zmeny.

Je tiež nutné pamätať si, že tento problém nepoháňa iba politická nečinnosť v Amerike. A to znamená, že riešenia sa budú musieť odohrať na geopolitickej úrovni, a jednou z veľkých tém druhej časti mojej knihy je opis, ako veľmi sa v dôsledku klimatickej zmeny zmení geopolitická mapa.

Veľká časť geopolitiky nadchádzajúceho storočia sa bude orientovať na vyjednávanie množstva vypúšťaného uhlíka a bude sa podľa toho riadiť,  a to spôsobmi, ktoré ešte nevieme predpovedať. Ale dúfajme, že výsledkom bude zmysluplná globálna akcia, nie ako tá, ktorá nasledovala po Paríži v 2015 a 2016, a ktorá využívala model 20. storočia.

Záverečné hodnotenie? Potrebujeme novú uhlíkovú geopolitiku. Som presvedčený, že klimatická zmena bude dostatočne dramatická na to, aby nás k nej dohnala.

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na