KLIMATICKÁ KATASTROFA: MÉDIA AKO SPOLUPÁCHATEĽ. ROZHOVOR S NOAMOM CHOMSKYM, 1/2

0
413

Nasledujúci rozhovor je prvou časťou dvojdielnej série rozhovoru s Noamom Chomskym. . Druhú časť nájdete tu.

Elegantná jednoduchosť vysokoškolskej pracovne – malý okrúhly stôl s niekoľkými stoličkami s opierkou, notebook na takmer prázdnom stole – kontrastuje s jeho reputáciou ako jedného zo svetových vedúcich politických intelektuálov. Dnes už 90-ročný Noam Chomsky aj naďalej píše a prednáša o politike a globálnej kríze na Univerzite v Arizone.

Okrem práce o paradigme v odbore lingvistiky pôsobí Chomsky aj ako priamočiary a pôsobivý kritik americkej zahraničnej politiky a jej prepojení na porušovanie ľudských práv a vojenskú agresiu po celom svete. Spolu so svojím kolegom, už zosnulým Edom Hermanom, prišiel Chomsky s „modelom propagandy“ korporátnych masových médií, ktorou vysvetľujú schopnosť ekonomických a politických elít udržať si svoju ideologickú platnosť. Množstvo filtrov – „korporátne vlastníctvo, závislosť na reklame, praktiky orientované na establišment, paľba kritiky z pravicových strán a ideologická spriaznenosť – sú zodpovedné za to, že masové médiá fungujú ako propagandistický systém, ktorý upevňuje moc elít.

V posledných rokoch obracia Chomsky svoju myseľ na existenčnú hrozbu v podobe globálneho otepľovania a vníma ju ako „ohrozenie udržateľnosti organizovaného ľudského života“, čo považuje za zhodné s rizikom nukleárnej vojny. V tomto rozhovore Chomsky priamo poukazuje na vzťah medzi médiami a klimatickou krízou.

V posledných rokoch ste povedali toho veľa o závažnosti klimatickej zmeny – a ponúkli ste aj niekoľko príkladov toho, ako korporátne médiá sú voči tejto problematike slepé. Ako vnímate rolu korporátnych médií vo vzťahu k tejto kríze? Sú filtre, ktoré ste identifikovali s Edom Hermanom v spoločnom propagandistickom modele médií, nápomocné pri objasňovaní nedostatkov korporátnych médií vo veci globálneho otepľovania alebo ide o ďalšie faktory, ktoré robia z globálneho otepľovania obzvlášť náročnú témy pre žurnalistiku?

Vezmite si klasický príbeh. Máme tu správy o tom, čo sa aktuálne deje. Takže, ak sa pozriete dnes, napríklad, na New York Times, nájdete v ňom celkom slušný článok o novom objave o topení polárnych ľadovcov, čo sa deje, ako zvyčajne, omnoho drastickejšie ako sa [v minulosti] predpokladalo; o tomto sa písalo dlhú dobu. [V článku] sa diskutuje aj o stúpaní morskej hladiny. Takže, máme tu pravidelne vydávané články, ktoré sa tejto téme venujú, čiže téma globálne otepľovanie nie je ignorovaná. Na druhej strane, ak sa pozriete na štandardný článok o objavoch ďalších zdrojov ropy, v New York Times nájdete veľký článok na prvej strane o tom, ako sa USA približuje k bodu, ktorý nazývame energetická nezávislosť, pričom predbehneme Saudskú Arábiu a Rusko v produkcii fosílnych palív, nakoľko otvoríme nové územia vo Wyomingu, na Stredozápade, pre potreby frackovania. Spravia o tom siahodlhý článok, povedzme 1000 slov; zmienia sa v ňom o environmentálnych následkoch, že môže dôjsť k znečisteniu miestnych vodných zdrojov, ktoré využívajú rančeri, ale, a to doslova, ani písmeno o dopade na globálne otepľovanie. A tento vzorec sa opakuje od článku k článku v každom periodiku – Financial Times, New York Times, všetky veľké noviny. Pôsobí to tak, ako keby sme tu mali na jednej strane tunelové videnie – novinári píšuci o vede z času na času utrúsia ‘aha, pozor, toto je katastrofa’, ale potom hneď na to pravidelné spravodajstvo to začne jednoducho ignorovať, a povie si ‘no nie je to úžasné? Už viac nebudeme musieť dovážať ropu, budeme ďaleko silnejší’ a podobne vedené reči.

Takže nevidia súvislosti?

Ide o akýsi druh schizofrénie, ktorá sa šíri v spoločnosti. Vezmite si veľké banky, ako napríklad JP Morgan Chase. Je to najväčšia banka a výkonný riaditeľ Jamie Diamond je inteligentný chlap. Som si istý, že je oboznámený so základnými faktami týkajúcimi sa priamej hrozby, akou je globálne otepľovanie, no napriek tomu nalieva ohromné investície do ťažby fosílnych palív, pretože je to ich biznis model. Zajtrajšok sa musí stať vaším profitom.

Zhrňme si to. Korporátne médiá účelovo nespájajú súvislosti?

Presne tak, hovorím teraz o liberálnych médiách. Ak by ste šli, povedzme do Fox News, to je celkom odlišné. Tam povedia, že globálne otepľovanie sa vôbec nedeje. A to sa potom premietne aj do názoru verejnosti. Zhruba polovica republikánov jednoducho popiera, že sa k nejakému globálnemu otepľovaniu vôbec dochádza. A čo sa týka tej druhej polovice, malá väčšina si myslí, že za to môžu ľudia. Pozrite sa napríklad na zasadania len spred pár dní, na ktorom vystúpila nová hlava Agentúry na ochranu životného prostredia (EPA). Je to človek, ktorý má pozadie v uhoľnom priemysle. A senátor sa ho spýtal: „Čo si myslíte o globálnom otepľovaní?“ A on mu na to odvetil: „Ach, to. Áno, zrejme k nemu dochádza a spôsobujú ho asi ľudia.“ Na to sa ho opýtali: „Do akej miery si myslíte, že je táto kríza naliehavá?“ A jeho odpoveď bola: „Prisúdil by som jej 8 alebo 9 bodov z 10, niečo, čo sa deje tam vonku, ale deje sa.“ A výsledok? Nič sa nepodniklo.

Čo sa týka médií samotných, sú tie druhy filtrov, ktoré ste identifikovali v propagandistickom modele médií, nápomocné pri objasňovaní nedostatkov korporátnych médií alebo ide o iné faktory, ktoré tiež fungujú?

Áno, ale takmer ich nevidieť. Sú včlenené do korporátneho biznis modelu, ktorým je: zajtrajšok musí byť váš profit. A spoločnosť musí rásť. Nezáleží im, o aký druh rastu pôjde, je im to jedno, spoločnosť jednoducho musí rásť. A táto myšlienka je vo všetkých svetových médiách zakotvená. Takže áno, reklamy majú vplyv, ale aj fakt, že [médiá] sú dnes korporáciami. Ale čo je ešte dôležitejšie je to, na čo poukazoval už George Orwell, a osobne sa domnievam, že mnohí ľudia to podceňujú (a o čom sme ani nediskutovali v našej knihe Výroba súhlasu [Manufacturing Consent]). Neviem, či ste niekedy čítali úvod do knihy Farma zvierat, zrejme nie, pretože to bolo potlačované – ale [úvod] sa dostal na svetlo sveta z jeho spisov o 30 rokov neskôr, a je to veľmi zaujímavé čítanie. Kniha je určená Angličanom a sám autor v nej tvrdil, že kniha je, samozrejme, satirou na totalitárneho nepriateľa, ale tvrdí aj to, žeby sme nemali byť príliš pokryteckí voči tejto téme, pretože – a teraz citujem – v slobodnom Anglicku možno potláčať myšlienky aj bez použitia sily.

Orwell nám dal aj zopár príkladov a zhruba dve vety na vysvetlenie. Prvá je, že médiá vlastnia bohatí muži, ktorí nechcú, aby sa isté myšlienky a záujmy šírili a vyjadrovali, a tá druhá je v podstate veľmi dobrá lekcia: chodíte na najlepšiu školu, urobíte štátnice na Oxforde alebo Cambridge, a v priebehu rokov do vás vštepia, že sú isté veci, o ktorých sa hovoriť nemá – a potom už o tom ani nerozmýšľate. Ste tak vystavený javu, ktorý Gramsci nazval hegemónický sedliacky rozum, jednoducho o tých veciach nehovoríte. A to je koreň problému toho, prečo je možné, že aj takto závažné veci ľudia prijímajú s takou ľahkosťou. A na druhej strane, ľudia, ktorí o nich ale nahlas hovoria, sú považovaní za bláznov.

Aká je teda alternatíva k žurnalistike? Ako inak by sa teda malo pristupovať k téme, akou je klimatická zmena?

Každé jedno periodikum by malo mať každý jeden deň veľký titulok s nápisom: rútime sa do totálnej katastrofy. O pár generácií už nemusí ľudské spoločenstvo existovať. Je nutné tieto informácie ľuďom vtĺkať do hláv deň čo deň. Koniec koncov, za celú dobu našich dejín sme nikdy nečelili podobnej výzve. Súčasné generácie sa musia rozhodnúť, či chcú, aby ľudstvo existovalo po ďalšie generácie, ale musia urýchlene konať, neostáva nám totiž veľa času. Nie je čas mlátiť prázdnu slamu, chodiť okolo horúcej kaše. A odstúpenie od Parížskej klimatickej dohody by sa malo považovať za najhorší trestný zločin v histórii.

Ale predsa len, nehrozí tu riziko demotivácie, ak budeme ľuďom podsúvať negatívne správy?

Áno, hrozí. Zlé správy by sa však mali spájať s diskusiou k téme, čo môžeme spraviť a čo sa robí v danej oblasti. Napríklad, jeden veľmi dobrý ekonóm, Dean Baker, napísal pred pár týždňami vynikajúci stĺpček, v ktorom rozoberal, na čom aktuálne pracuje Čína. Ide síce o jedného z piatich najväčších znečisťovateľov na planéte, ale zároveň pracujú na masívnom programe prechodu na obnoviteľné zdroje energie, program, ktorý nemal a nemá v histórii konkurenciu. Spojené štáty na druhej strane hrajú mŕtveho chrobáka. Alebo aj nie. Taká Arizona, slnko tu svieti väčšinu roka; rozhliadnite sa a uvidíte, koľko solárnych panelov nainštalovali. Náš dom na predmestí je jediný, ktorý ich má široko-ďaleko. Ľudia sa sťažujú, že mesačne platia tisíc dolárov za elektrinu, ale ten solárny panel si nie a nie nainštalovať; navyše, elektrická spoločnosť Tucson to obmedzuje, a to takým spôsobom, že napríklad nášmu domu chýba niekoľko panelov, pretože nemáme a ani sme nedostali povolenie na to, aby sme mohli produkovať priveľa elektriny.

To je naozaj na zamyslenie. Kde ale vy vidíte typ žurnalistiky, ktorá by sa mala skombinovať s naliehavosťou, ktorú je nutné vyvíjať? Kde tu na takéto správy vidíte priestor v našom mediálnom systéme?

No, môžete ich nájsť v malých denníkoch. Ide o to, že je nutné zdôrazňovať krízu globálneho otepľovania. Čiastočne máte pravdu, keď tvrdíte, že ľudí by sme nemali zasypávať negatívnymi správami; ľudia by si to prestali všímať. Myslím si však, že kombinácia zlých správ s pozitívnymi krokmi, ktoré sa vo svete dejú, a bezodkladnosť, s akou ich treba napĺňať, je práve tou správnou cestou.

Druhú časť rozhovoru nájdete tu.

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na