MARTIN BÚTORA: JEDINEČNÁ PRÍLEŽITOSŤ PRE SLOVENSKO (05/2001)

0
110
Ilustračné foto (zdroj: Bratislavská župa)

Zodpovední štátnici a zodpovední občania uskutočňujú historické rozhodnutia s prihliadnutím na dejiny svojho národa a svojho štátu. V dejinách Slovenska v uplynulom storočí je viacero míľnikov, ktoré sme pociťovali ako svoju prehru, i takých, kde sme sa tešili z pocitu víťazstva.

Koncom októbra 1918 sa všetci rozhodujúci slovenskí politici Martinskou deklaráciou prihlásili k vzniku Česko-Slovenska. Robili tak v presvedčení, ktoré sa naplnilo: slovenský národ dostal v novom štáte príležitosť na dovtedy nebývalý rozvoj. Prispeli sme k vzniku tohto demokratického štátu, okrem iného vďaka jedinečnej legionárskej misii generála Milana Rastislava Štefánika. Len v Rusku bojovalo v čeko-slovenských légiách spolu asi 30 00 Slovákov.

Avšak už o dve desaťročia tragický európsky vývoj splodil hydru nacizmu, ktorá si ako jednu zo svojich prvých obetí vybrala práve našu krajinu. Dlho po osudnom Mníchove 1938 sme si pripomínali hnev a slzy našich mobilizovaných vojakov pripravených brániť vlasť, ktorí museli opustiť vybudované pevnosti. Zradený a opustený štát sa čoskoro stratil z mapy, spojenci na nás zabudli. A znovu: slovenským protinacistickým odbojom v roku 1944 sme prispeli k porážke diktatúry a k obnoveniu demokracie.

Bohužiaľ, demokracia netrvala dlho, a hoci sme sa slovenskými voľbami v roku 1946 pričinili k jej udržaniu, o dva roky nato už krajina podľahla inej hydre – stalinizmu. Trvalo dvadsať rokov, kým sme pochopili, že toto nie je naša voľba a odhodlali sme sa k zmene. Alexander Dubček a Pražská jar v roku 1968 si získali nebývalú ľudovú podporu a dodnes predstavujú udalosti, ktoré sú spolu s protifašistickým vystúpením zapísané vo vedomí verejnosti ako vrcholné okamihy našich dejín. A rovnako je v našej pamäti zapísaná bezmocnosť a zúfalstvo Slovákov i Čechov, ktorí sa odrazu, z jedného dňa na druhý, stali občanmi štátu okupovaného svojimi údajnými „spojencami“.

Trvalo dvadsať rokov, kým sme sa odhodlali k zmene. Boli sme úplne rovnoprávnym partnerom v novembrovej revolúcii v roku 1989 a dlho sme kráčali spolu po ceste nášho znovuzačlenenia do západného sveta, kam prirodzene patríme – či už v spoločnom štáte, alebo, po rozdelení Česko- Slovenska, ako dve samostatné republiky. A celkom živo si ešte pripomíname svoje sklamanie a roztrpčenie, keď sme pre svoje vlastné chyby desať rokov po Novembri 89 na rozdiel od Českej republiky, Poľska a Maďarska nedostali pozvánku stať sa členmi Severoatlantickej aliancie.

V tom čase sme v našom think-tanku, Inštitúte pre verejné otázky, vydali kolektívnu publikáciu pod názvom „Slovensko v šedej zóne? Rozširovanie NATO, zlyhania a perspektívy Slovenska“, ktorá dôkladne rozobrala vnútropolitické okolnosti nášho neúspechu. Bolo to smutné, no potrebné čítanie: na rozdiel od rokov 1938 a 1968, keď sa proti nám postavili dve diktatúry, šancu dostať sa v roku 1997 pozvanie k členstvu v Aliancii sme si premrhali sami. V závere našej publikácii sme vtedy načrtli kroky, ktoré Slovensko musí urobiť, ak chce v budúcej skúške obstáť. Významnú časť týchto krokov sme za uplynulé dva roky vykonali.

Pamätáme si svoje víťazstvá i svoje porážky, svoje sny i svoje prehry. A zdá sa, že ako národ a štát dozrievame k tomu, aby sme sa voči svojim vlastným príležitostiam, svojim vlastným ašpiráciám, svojim vlastným snom správali zodpovedne.

Dnes sme svedkami celkom unikátnej situácie, ktorá sa málokedy v dejinách opakuje. V historicky krátkom čase máme možnosť urobiť reparát, presvedčiť seba i členské štáty Aliancie, že sa skutočne chceme pripojiť k spoločenstvu, ktoré utvára inú Európu než tú, akú sme si pamätali z minulého storočia – nie Európu vojen a diktatúr, ale Európu pokoja, mieru, demokracie.

Na sklonku prvej svetovej vojny, v roku 1918, stál pri zrode našej novej slobody americký prezident Woodrow Wilson. Podobne v rokoch druhej svetovej vojny boli Američania našimi spojencami v obnove slobody a demokracie. A v rokoch studenej vojny boli Spojené štáty spojencami všetkých tých Slovákov, ktorí v sebe mali dubčekovský vzdor voči sovietskemu impériu, ktorí mali svoju víziu demokratickej spoločnosti.

Neboli to len predstavitelia vysokej americkej politiky. Medzi našich podporovateľov slobody a demokracie na Slovensku vždy patrili tisíce amerických Slovákov, obyčajných pracovitých ľudí.

Bratislavská konferencia, ktorá sa dnes večer začína, je pre naše úsilie stať sa platným členom Aliancie mimoriadne významná. Poldruha roka pred pražským Summitom v roku 2002 chce našim európskym partnerom i USA pripomenúť, že lídri nových demokracií majú jasnú predstavu i politickú vôľu rozšíriť priestory slobodnej, demokratickej a bezpečnej Európy. Je to veľké medzinárodné stretnutie, ktoré je zároveň veľkým uznaním Slovensku – bez ohľadu na naše domáce spory a neraz aj sklamania z pomalého tempa reforiem. Hoci ide o európsku konferenciu, podarilo sa na nej zabezpečiť vysokú a početnú účasť predstaviteľov USA. Mesiac pred prvou cestou prezidenta Busha do Európy k nám prichádza s osobitným posolstvom od prezidenta námestník ministra zahraničných vecí pre politické záležitosti Marc Grossman. Hlavný obedňajší prejav prednesie profesor Zbigniew Brzezinski, jeden z najznámejších amerických politológov. Jednému z panelov predsedá Bruce Jackson, spolupredseda vplyvného Amerického výboru pre NATO. Medzi hostí konferencie patrí aj chýrny bývalý senátor William Roth, dnes spolupredseda Americko-slovenského akčného výboru.

Európa v minulom storočí bez prítomnosti Ameriky nebola šťastným vydaním Európy. Sme preto radi, že popri významných Európanoch, vrátane prezidenta Václava Havla, sa konferencie zúčastňujú aj dôležití Američania. A môžeme byť bez akéhokoľvek preháňania hrdí, že všetci tí prišli k nám na Slovensko. Aj keď reparát môžeme zvládnuť iba sami, s priateľmi po boku nám to pôjde lepšie.

Martin Bútora
veľvyslanec Slovenska v USA

(Martin Bútora o bratislavskom summite lídrov krajín kandidujúcich na členstvo v NATO “Vodcovstvo a zodpovednosť”, máj 2001)

Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z diskusie
Upozorniť ma na
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments