MENO

0

Myslím, že sa prebudím a budem o jeden vesmír bližšie k tebe až k poslednému prvému svojmu ´menu.´Nie je čas vysloviť pravdu po duši prejde aj miestom bielym na mape sveta kde som ako taká kôpka hnoja nešťastia. Súzniem s okolím, ale len úmerne tomu, že čo v smrtke akej sa vidím hľadám. Je pozadie života predsa len takým obludným kruhom cesty, že človek sa nenájde nikde, že zíde do zániku?

Pomaly skladám zbrane, ale isto na hromadu kostí mojich nepriateľov. Z kruhov pod ich vypichnutými očami utriem krv aby som počul ich krik ako uspávanku v ľahkom vánku a ďalekom lese. Nepočuť už ani ich duše utopené v krvi, a všetko prešlo do tichého šumu v akom sa existencia nesie nesporne ľahšie.

Poznávam v radoch bezprostredných dotykov, že blúznenie prvorodených je karmou pre takých čo po nich sa stratia do noci v otázke bytia a nebytia čo začujú odpoveď na svet akého strojcovia ich neuvedú do pokušenia.

Chladné úsmevy vyvolané na oko a staré súdy čo nepovedia o zmilovaní sa nad mierou všetkých žien a postupne len postupne sa ovládne jej hnev preto, že nepovie, že hovorí do neznámej nie neznámej nie len Zeme čo na pohľadanie v kozme sa rozprestrie, že jedného vystrie, že mu pohľad oka zastrie. Zastrie čas, ktorý nikdy neprekročil do povestného kľudu aký nikdy nezočil v predkovi na seba akého upozornil v dôsledku tej onej karmy poznania zákona do lona s akého vypáči zubami jej dôvod na ámen.

Nesmeje sa, vôľa nie je číselným kódom a jazyk sa  zahĺbi v tvrdú Zem kde hĺbi svoje nory poznania pre priezory zvŕatené na mysli na duchu čo vyvolávajú odpor do povedomia sa tlačiaceho; ách,ách, ách. Nedotýka sa bolesti pre jej vlastnú krivdu neobzerá sa za smrťou čo uteká mu ako skutočnosť čo si nikdy nevybral ako žiadnu inú akú sa mu nepodarilo zviesť na svoje chodníčky do poslednej slepej uličky civilizácie medzi časy za akých nepozná ani nespozná svojho objaviteľa Zem a milenca jej v zákutí.

Prečo Godot, prečo nečaká ťa nikto? Prečo nečaká ťa nikto iný z hĺbky duše ťa nenávidiaci, ktorý trávi tvoj čas ako domáci netvor akého z hlavy nevieš dostať na vedomie aké má k práci v dotyku veku čo ešte len výde najavo. Naslepo som chodil a udieral do tvári aké mi stáli v pohybe a všetko čo sa ma držalo na uzde mi vzalo svoje slovo ako šum dych v temnom hvozde kde rozležali sa mi myšlienky než nastal čas; kruhu akého koniec sa koncov všetkých výkrikov úzkosti nedovolá.

Nech žije v prostredí na uliciach nech sa ozve vresk akého dno mu potiahne na stope sa utiahne slučka a v strede pozornosti všadeprítomnosti elektrickej jej podoby hne sa do rohu za čo nezvie akú ranu do zátylku kde usadilo sa zlo schytá.

Však Godot je celý nesvoj Godot v kulisách stojatých plameňov aké pália jeho prst zdvihnutý do šera v obavách, že pôjde atmosféra a´zviera´ kde putuje za mlada do smrti, za mlada do smrti putuje až na veľa sa zľutuje až za okamih pošle svoje lásky vyznávať po sebe niekoho iného v jeho odvrátenom mene.

DISKUSIA K ČLÁNKU

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na