NEOBÝVATEĽNÁ PLANÉTA, EKONOMICKÝ KOLAPS, SLNKO, KTORÉ SI NÁS UPEČIE: OCHUTNÁVKA Z TOHO, ČO NÁM MÔŽE PRINIESŤ GLOBÁLNE OTEPĽOVANIE – SKÔR, AKO SI MYSLÍTE, časť 5/5

0
23

IX. Veľký filter

Náš súčasný strach nemôže trvať večne.

Tak prečo to nevidíme? Indický novelista, Amitav Ghosh, sa vo svojej poslednej knihe Veľký zmätok venuje odpovediam na otázky, prečo sa globálne otepľovanie a prírodné katastrofy nestali hlavnou témou diskusií a súčasnej beletrie – prečo nie sme schopní predstaviť si klimatickú katastrofu a prečo ešte nie sme zaplavení románmi v tomto žánri zvanom „environmentálny zázrak“? „Vezmime si napríklad príbehy, ktoré rozoberajú otázky ako ‘Kde si bol, keď padol Berlínsky múr?’ alebo ‘Kde si bol 11. septembra?’. Budeme sa niekedy v budúcnosti pýtať s rovnakou vážnosťou ‘Kde si bol, keď koncentrácia častí dosiahla hodnotu 400 ppm?’ alebo ‘Kde si bol, keď sa odlomil ľadovec Larsen B?’ “ Jeho odpoveď je: pravdepodobne nie, pretože dilemy a drámy klimatickej zmeny sú jednoducho nezlučiteľné s príbehmi, ktoré si sami rozprávame, najmä v románoch, ktoré sa primárne zameriavajú na cestu vedomia jedinca a nie na otravnú miazmu ( miazma – znečistenie ovzdušia otravnými látkami) osudu spoločnosti.

Zaiste, táto zaslepenosť nepotrvá večne – svet, ktorý budeme obývať, to nedovolí. Vo svete, v ktorom dôjde k 6-stupňovému nárastu priemerných teplôt sa zemský ekosystém uvarí s mnohými ďalšími prírodnými katastrofami, ktoré začneme nazývať „počasie“: neustály nával nekontrolovateľných tajfúnov a tornád a záplav a súch, na planéte budú vyčíňať pravidelne živly, ktoré nie tak dávno zničili celú civilizáciu. Najsilnejšie hurikány sa budú vyskytovať častejšie a budeme musieť preto prísť s novými kategóriami, ktorými ich popíšeme; tornáda budú dlhšie a divokejšie a udierať omnoho častejšie a krúpy? Tie narastú do štvornásobnej veľkosti. Ľudia zvykli sledovať počasie, aby predpovedali budúcnosť; ak budeme aj naďalej pokračovať v našej činnosti, budeme svedkami hnevu pomsty minulosti. Ranní naturalisti často hovorili o tzv. „deep time“ (hĺbkový čas) – vnímali a uvažovali o veľkosti tohto údolia alebo skalnej panve, o skutočnej pomalosti prírody. Čo má pre nás pripravený ekosystém je niečo, čo Viktoriánski antropologisti označovali ako „čas snívania“ alebo „v každej dobe“: semi-mýtická skúsenosť, ktorú popisovali už Aborigini v Austrálii, pri prežívaní v súčasnom momente, minulosť stratenú v čase, keď predkovia, hrdinovia a polobohovia kráčali po Zemi. Zistíte, že sa už pozeráte na ľadovcový záznam, ktorý sa rúti do mora – pocit histórie, ktorý sa deje naraz.

A je to tak. Mnohí ľudia vnímajú klimatickú zmenu ako akýsi druh morálneho a ekonomického dlhu, ktorý sa nám nahromadil od počiatkov priemyselnej revolúcie a dnes už prišiel čas, po niekoľkých storočiach, splatiť dlh – celkom užitočná perspektíva, istým spôsobom, keďže všetky procesy spaľovania uhlíka začali v Anglicku v 18. storočí, kedy sa vznietila prvá iskra, ktorá spustila celý kolobeh udalostí. Ale len za posledných 30 rokov ľudstvo svojou činnosťou uvoľnilo viac ako polovicu uhlíka, ktorý sme začali vypúšťať od prvej priemyselnej revolúcie; od konca druhej svetovej vojny dosiahli čísla hodnoty 85%. To znamená, že už počas života len jednej generácie, nás globálne otepľovanie priviedlo na pokraj planetárnej katastrofy a že príbeh industrializovaného kamikaze, ktoré pácha celý svet, je taktiež príbehom len jednej generácie. Tak napríklad, môj otec sa narodil v 1938. a jednou z jeho prvých spomienok sú správy o útoku na Pearl Harbour a mýtická letecká propaganda filmov, ktorá nasledovala, filmy, ktorých počet sa zdvojnásobil, rovnako ako reklamy a inzeráty o vstupe do imperiálneho amerického priemyslu. Jednou z jeho posledných spomienok bolo zúfalá snaha elít vyhnúť sa podpísaniu Parížskej klimatickej dohody, ktorú sledoval v televízii, desať týždňov pred tým, ako zomrel na rakovinu (júl, 2017). Alebo moja mama: narodená v 1945. nemecko-židovskej utečenkyni, ktorá sa snažila utiecť pred spaľovňami, v ktorých spálili jej príbuzných, sa dnes teší zdraviu a oslavuje svoje 74. narodeniny v americkom raji pre dôchodcov, v raji, ktorý udržiavajú pri živote reťaze napojené na priemyselný rozvojový svet. Pritom fajčila 57 rokov, bez filtra.

Alebo vedci. Niektorí z nich ako prví rozpoznali klimatickú zmenu (a stačila jedna generácia, tí ktorí boli slávni, z nich sa stali bežní ľudia) sú ešte stále nažive; a niektorí z nich dokonca ešte pracujú. Wally Broecker má 84 rokov a každý deň jazdí do Lamont-Doherty Earth observatória, ktoré leží na druhej strane rieky Hudson z Upper West Side. Ako väčšina z tých, ktorí ako prví bili na poplach, neverí, že aj keby sme znížili emisie o akékoľvek množstvo, žeby sme výrazne prispeli a pomohli planéte a teda zvrátili katastrofu. Na druhej strane ale verí v procesy, ako sú napríklad zachytávanie uhlíka – neotestovaná technológia získavania oxidu uhličitého z atmosféry, ktorá podľa Broeckera bude stáť niekoľko biliónov dolárov – a ďalšie formy „geoinžinierstva“, chytľavý názov pre rôznorodé technológie, ktoré by nás vystrelili priamo na mesiac sú až príliš vzdialené, a preto ich väčšina klimatických vedcov vníma ako sny, či skôr nočné mory zo science-fiction. [Broecker] sa preto zameriava na čosi čo nazýva aerósolové riešenie – rozprášenie oxidu siričitého do atmosféry, kde keď zreaguje s kyselinou sírovou, vytvorí sa mrak, ktorý zatieni pätinu horizontu a odrazí tak 2 % všetkých slnečných lúčov, aby kúpil planéte aspoň nejaký čas, kým prídeme s ďalšími riešeniami. „Výsledkom celej akcie by bolo, že západy by boli veľmi červené, nebo by zbelelo a mali by sme viac kyslých dažďov,“ vyjadril sa. „Musíte sa však pozrieť na závažnosť celého problému. Musíte si dávať pozor, aby ste nepovedali, že veľký problém nemožno riešiť, pretože riešenie spôsobí ďalšie menšie problémy.“ Prezradil mi však tiež, že v tom čase už nebude medzi nami, aby bol toho svedkom. „Ale za tvojho života….“

Jim Hansen je ďalší člen tejto starej generácie vedcov. Narodený v 1941., vyštudoval klimatológiu na Univerzite v Iowe, navrhol prelomový „nulový model“ na projektovanie klimatickej zmeny a neskôr sa stal šéfom pre klimatický výskum v NASA, len aby odišiel pod tlakom, a, hoci stále bol federálnym zamestnancom, započal súdne konanie proti federálnej vláde viniac ju za nečinnosť vo veci otepľovania (popritom ho zatkli niekoľkokrát za protesty). Súdny proces, ktorý dostal kolektívny názov ‘Dôvera našich detí’ a často popisovaná ako ‘deti verzus klimatická zmena’ je postavená na výzve k paragrafu o rovnakej ochrane a to, že vláda neprijala protiopatrenia k otepľovaniu, ju sama vláda porušuje, navyše kladie na budúce generácie obrovské bremeno nákladov; vypočúvanie je naplánované na túto zimu (2018) v Oregone. Hansen sa nedávno vzdal myšlienky vyriešiť klimatický problém len uhlíkovou daňou, čo bol jeho preferovaný prístup, a pustil sa do kalkulácie celkových nákladov ďalších meraní extrahovania uhlíka z atmosféry.

Hansen začal svoju kariéru štúdiom Venuše, ktorá bola kedysi podobná planéte Zem, prekvitala k životu potrebnou vodou, kým ju klimatická zmena netransformovala na vyprahnutú a neobývateľnú guľu zahalenú nedýchateľným plynom; v 30. rokoch preorientoval svoje štúdium na štúdium našej planéty a čudoval sa, prečo by mal poškuľovať naprieč solárnym systémom a hľadať rapídne environmentálne zmeny, keď to všetko môže vidieť okolo seba, na planéte, kde žije. „Keď sme napísali o tomto prvú správu v 1981.,“ povedal mi, „spomínam si, že som jednému svojmu spoluautorovi povedal ‘Toto bude veľmi zaujímavé. Ešte počas našej kariéry budeme svedkami tohto všetkého.“

Niekoľko vedcov, s ktorými som rozprával, vnímajú a argumentujú, že globálne otepľovanie je riešením na známy Fermiho paradox, ktorý si kladie otázku ‘Ak je vesmír taký veľký, tak prečo sme potom ešte nenarazili na ďalší inteligentný život?’ Odpoveď, s ktorou prišli, je, že prirodzenou dĺžkou života civilizácie môže byť len niekoľko tisíc rokov a dĺžkou života priemyselnej civilizácie možno len niekoľko stoviek rokov. Vo vesmíre, ktorý je už starý niekoľko miliárd rokov, v ktorom sú hviezdne systémy oddelené od seba rovnako časom ako aj priestorom; civilizácie zrejme vznikajú, vyvíjajú sa a zničia samé seba príliš rýchlo, omnoho skôr, ako nájdu jedna druhú. Peter Ward, charizmatický paleontológ, jeden z tých, ktorí sú zodpovední za zistenie, že planetárne masové vymierania spôsobili skleníkové plyny, ich nazýva „Veľkým filtrom“: „Civilizácie vznikajú, ale existuje čosi, čo voláme environmentálny filter, ktorý je dôvodom ich zániku a po ktorom veľmi rýchlo zmiznú,“ prezradil. „Ak sa pozriete na našu planétu Zem, filtre, ktoré zažila v minulosti, boli súčasťou masového vymierania.“ Masové vymieranie, ktoré aktuálne zažívame, len začalo; a, žiaľ, sa bude naďalej stupňovať.

Aj napriek tomu je Ward optimista. A taktiež aj Broecker a Hansen, a mnohí ďalší vedci, s ktorými som hovoril. Okolo klimatickej zmeny sme zatiaľ nevytvorili žiadne náboženstvo, ktoré by nás všetkých mohlo upokojiť, alebo nám dalo zmysel, tvárou v tvár možnému vyhladeniu. Ale klimatológovia majú zvláštny druh viery: Nájdeme spôsob ako predísť radikálnemu otepleniu, pretože musíme.

Naozaj nie je jednoduché vedieť, do akej miery je táto istota bezchybná, a do akej miery sa diviť, či nejde o ďalšiu formu sebaklamu; ale aby sme to dokázali potvrdiť či vyvrátiť, je nutné, aby niekto prežil a prerozprával tento príbeh.

Vedci vedia, že na splnenie cieľov Parížskej klimatickej dohody do roku 2050 by museli uhlíkové emisie z energií a priemyslu, ktoré neustále rastú, klesnúť každých 10 rokov o polovicu; emisie, ktoré vznikajú pri využívaní zeme (t.j. deforestácia, kravské plyny, atď.) by museli padnúť na nulu; a navyše, budeme musieť vyvinúť technológie, ktoré vyextrahujú ročne z atmosféry dvakrát viac uhlíka ako to dnes robia rastliny. Vedci však majú enormnú vieru v ľudskú vynaliezavosť – dôvera, ktorá môže byť posilnená uvedomením si závažnosti klimatickej zmeny, ktorá je, koniec koncov, tiež ľudským vynálezom. (Vedci) narážajú na projekt Apollo – dieru v ozóne, ktorú sme zaplátali v 80. rokoch minulého storočia, a popasovali sa so strachom zo vzájomne sebaistého zničenia. Podarilo sa nám vytvoriť našu vlastnú skazu, ale určite nájdeme aj cestu von. Planéta nie je zvyknutá na takúto provokáciu a klimatické systémy, ktoré nám poskytovali po celé stáročia až milénia pomerne rovnaké podnebné podmienky, nás chránia – dokonca aj tých, ktorí nás zrejme pozorujú zblízka – pred predstavou o úplných škodách, ktoré sme planéte spôsobili. Ale (vedci) tiež tvrdia, že ak sme dokázali stvoriť svet, v ktorom dnes existujeme, potom nájdeme aj spôsob, ako ho spraviť znovu obývateľný pre všetky formy života. Pre vedcov, a ani pre nás ostatných, totiž neexistuje iná alternatíva.

*Tento článok bol uverejnený 10. júla, 2017 v časopise New York Magazine.

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na