OD ZAČIATKU HOVORÍM – NIE KVÓTAM

Od začiatku hovorím – nie kvótam. Slováci nedlhujú nikomu nič, nikto nám nikdy nič nedal zadarmo. Ešte aj tie židovské deti zo Slovenska zachránil Nicholas Winton na svoj účet. Za komunistov trávili ľudia mesiace v zberných táboroch v tristných podmienkach, prechádzali výsluchmi a previerkami predtým, než dostali azyl. Veľa ich azyl nedostalo, pretože nespokojnosť s režimom ich nekvalifikovala na politických utečencov.

V 90-tych rokoch som ako jedna z mnohých opustila Slovensko, pretože som tu nemala prácu. Bola som teda ekonomickou migrantkou. Cítila som sa ale skôr ako politický utečenec, pretože v tej dobe bolo Slovensko všetko len nie bezpečná krajina. Navonok sme budovali demokraciu, v mestách úradovali výpalníci a mafiáni.

Musela som napísať pekný list neznámej rodine, poslať im svoje fotky a dve referencie. Agentúra sprostredovala prvý kontakt, potom som ešte potrebovala platný pas, pozývací list od rodiny a zábezpeku, že budem mať kde bývať a čo jesť a nebudem brať pracovné miesto žiadnemu Angličanovi. Prešla som výsluchom na hranici a dostala som vytúženú pečiatku.

Prvé dve rodiny, v ktorých som žila boli černosi. Odchádzala som vychovaná na “Chalúpke strýčka Toma”, ale tieto moje ideály rýchlo dostali nafrak. Černosi, Židia, Arabi, Thajčanky vydaté za bohatých tučných mužov… každá au-pair by mohla rozprávať o tom, ako s nami zaobchádzali. Nadávky za to, že vankúše na gauči boli uložené v inom poradí alebo zrkadlo, ktoré sa nelesklo tak, ako si domáca pani predstavovala patrili k zábavným historkám, ktoré sme si rozprávali v puboch, kde nás balili Arabi, vydávajúci sa za Talianov. Horšie bolo zadržiavanie pasov, nevyplácanie vreckového, sexuálne zneužívanie a vyhrážky. Slabšie povahy sa zbalili a vrátili sa domov, tie, ktoré nemali kam alebo sa nevzdávali tak ľahko sa buď pre papiere vydali alebo sa v rámci možností osamostatnili. Šedá ekonomika britskej spoločnosti prekvitala.

V roku 2000 som žiadala o nové študentské víza. Musela som predložiť výpis z účtu, potvrdzujúci, že disponujem 1500 librami, listom od britskej rodiny, že u nich budem bývať a jesť a nebudem potrebovať pracovať, potvrdenie zo školy, že som zaplatila školné, budem denne študovať a na konci štúdia robiť skúšku. A modliť sa, aby úradník schválil moju žiadosť ostať v Londýne študovať.

20.6.2015 som strávila mimo Bratislavy. V Bratislave v tento deň prebehlo neformálne sčítanie ľudu. Nepočítal sa však počet obyvateľov, ale náckov a ich sympatizantov. Včera sme dostali ochutnávku toho, ako to môže v meste vyzerať, keď si frustrovaná skupina ľudí vezme slovo. A je jedno, či ju tvoria frustrovaní náckovia alebo ju raz budú tvoriť nasilu na Slovensko dovezení ľudia.

Hovorím – nie kvótam, pretože sú novou demagógiou a živnou pôdou pre všetkých extrémistov, či už sú to xenofóbni náckovia alebo pravodláskari. Pretože kvóty nie sú riešením pre nikoho, okrem pašerákov ľudí. A pár politikov, ktorí si varia svoju politickú polievočku. Vlastne brečku. Súčasná európska politika polarizuje spoločnosť, vyhrocuje vášne na oboch stranách, premaľováva svet na čierno-biely nepozerateľný obraz.

Otázka za milión: čo môžu urobiť ľudia, ktorí si uvedomujú nebezpečensto kvót a masového príjmania neintegrovateľných ľudí ale predstava náckov pri moci je pre nás nestráviteľná? Vraj nikdy nehovor nikdy, ale… nikdy nebudem musieť voliť menšie zlo, nikdy nebudem robiť kompromis so svojimi hodnotami a nikdy nebudem súhlasiť s politkou ústupkov.

A ešte jedna: Ako môžeme pomôcť skutočným obetiam vojny a nestať sa rukojemníkom ich budúcich požiadaviek? Ako a za čo sa postaráme o svoje marginalizované skupiny, chorých, starých a nezamestnaných ľudí dva roky pred dôchodkom? Kedy zlúčime rodiny, z ktorých odišli otcovia alebo matky za prácou do iných miest, kde živoria na ubytovniach?