PREDZVESŤ ZÁHUBY: STRUČNÁ HISTÓRIA VAROVANÍ PRED KLIMATICKOU ZMENOU

0
388

Pochopiť hlavné príčiny klimatickej zmeny si vyžiadalo niekoľko desaťročí starostlivého výskumu. V čase, keď sa konal OSN sponzorovaný samit klimatickej zmeny v Katoviciach, Poľsko, sa Paul Parson rozhodol pozrieť na vývoj príbehu klimatickej zmeny a to, ako veda v priebehu času predpovedala peklo na zemi a nárast morskej hladiny…


A group of skaters on a frozen-over backwater of the River Thames at Abingdon, 1895. (Photo by English Heritage/Heritage Images/Getty Images)
Ale nikto tomu neveril. Pred Callendarovým výskumom sa uskutočnil ešte iný výskum, ktorým sa zistilo, že svetové oceány sú schopné absorbovať nadmerný oxid uhličitý, a teda pôsobiť ako prirodzená brzda skleníkového efektu. No dokonca aj Callendar veril tomu, že otepľovanie so sebou prinesie aj množstvo výhod. Takéto zmýšľanie sa však nezmenilo až do roku 1957, kedy nastal obrat. Roger Revelle z kalifornského Scripps Inštitútu oceánografie spolu so svojím kolegom Hansom Seussom zistili, že ak oceán nasáva oxid uhličitý, stáva sa kyslejším. Toto zistenie radikálne pozmenilo nielen pohľad na globálne otepľovanie, ale aj na to, koľko CO2 sú oceány schopné nasať.

Obavy sa naplnili

Revelle sa tiež snažil vysvetliť, že ľuďmi produkované emisie CO2 už musia rásť exponenciálne. Nielenže sa ľudská populácia každých niekoľko desiatok rokov zdvojnásobila, ale aj produkcia uhlíka na obyvateľa sa v rovnakom časovom horizonte zdvojnásobila. Jeho obavy sa naplnili o rok neskôr, kedy Charles David Keeling, tiež pracujúci pre inštitút Scripps, začal podrobný program monitorovania CO2. [Keeling] zistil, že koncentrácia plynu bola na úrovni 315 ppm, v porovnaní s 280 ppm v predindustriálnej dobe 19. storočia. Keeling pokračoval vo svojich meraniach až do roku 1961. Počas toto obdobia zaznamenával z roka na rok neúprosnejší nárast CO2.

Prevládajúcim postojom tej doby (60. roky 20. storočia) bolo spájať – bezpochyby – všetky oblasti priemyslu s pokrokom. Práca Rovelleho a Keelinga otriasla vtedajšou filozofiou. Ale skutočná facka prišla celkom z inej strany: jadrové zbrane. „Ľudia verili, že jadrové testy spôsobovali zemetrasenia, suchá a záplavy. Rádioaktívny odpad sa mal šíriť po celej zemi,“ ozrejmuje Weart. „Takže ľudský priemysel nemusí byť po všetkých stránkach nevyhnutne progresívny a ľudské bytosti vedia a majú prostriedky, aby menili a zmenili svoje okolie.“

Uvedomenie si tohto – spolu s obavami zo znečisťovania planéty aj chemickými pesticídmi – spustilo celý kolotoč environmentálneho hnutia. Klimatická zmena dnes už má aj hlas verejnosti. Vedci sa preto rozhodli počúvať a skúmať možné následky. „Až koncom 60. rokov natrafíte na prvých vedcov, ktorí varovali so zdvihnutým prstom, že globálne otepľovanie môže predstavovať riziko,“ vykresľuje vtedajšiu situáciu Weart.

Tak začal dlhý a intenzívny príbeh skúmania klímy. Počet vedeckých publikácií skočil z dvoch-troch ročne na 20-30 za rok. Do roku 1977 vznikol zbor vedcov, ktorí žiadali politikov o rázne kroky – obmedziť uhlíkové emisie – inak podľa výsledkov ich meraní hrozí svetu do konca 21. storočia závratné oteplenie s potenciálne katrastrofálnymi následkami.

S nárastom záujmu o klímu a globálne otepľovanie však postupne vznikala aj opozičná strana. Nový výskum poukázal na to, že klimatický systém je veľmi spletitý a komplexný, že jeho správanie závisí od množstva premenných, pričom ani jedna z nich nepredstavuje kľúč k odomknutiu jeho správania. To viedlo niektorých vedcov k pochybnostiam, že za globálnym otepľovaním stojí v prvom rade ľudská aktivita. Títo ‘klimatickí skeptici’ vinili z klimatickej zmeny prírodné faktory, ako napríklad odchýlka slnečného jasu.

Napriek tomu sa však dôkazy o antropogénnom vplyve na globálne otepľovanie hromadili aj naďalej. Vedci prišli na to, že za globálnym otepľovaním nestál len oxid uhličitý, ale aj ďalšie skleníkové plyny, ktoré vznikajú pri ľudských aktivitách, ako sú metán a oxid dusný skleníkový plyn, ktorý je 300-násobne škodlivejší ako CO2. Chlórofluorokarbóny (CFCs) sa dostali aj na titulné stránky periodik. Používali sa v takmer všetkých chladničkách a aerosólových palivách (dnes už sú zakázané). Boli 8 000 krát škodlivejšie ako CO2. No to najhoršie ešte len malo prísť. CFCs urobili dieru do ozónu, ktorý funguje ako ochranný štít vo vyšších vrstvách atmosféry a blokuje škodlivé lúče zo Slnka.

Takéto správy len pobúrili environmentalistov, ktorí sa rozhodli vystúpiť pred verejnosť a informovať. Reakcie zo strany klimatických skeptikov, ktorí obhajovali svoje postoje ešte o to agresívnejšie, však na seba nenechali dlho čakať. Debata sa veľmi vyostrila, polarizovala, a niekedy vyústila až do iracionálnej frašky.

Ponúka sa preto len jediný možný scenár, ako s nimi bojovať: tvrdé, nepriestrelné fakty. „Za posledných 20 rokov viedla vedecká komunita výskumy a pozorovania v ohromnom množstve aspektov klimatického systému,“ upresnil Alan Thorpe, vedúci pracovník z britského Výskumného výboru životného prostredia (Natural Environment Research Council). „Aby sme určili hlavnú príčinu klimatickej zmeny, museli sme lepšie pochopiť mnohé environmentálne faktory, a spolu s nimi aj vylepšiť našu schopnosť modelovať klimatický systém.

Vedci to dokázali len vďaka pokrokom počítačových modelov. Nárast sily výpočtovej technológie otvoril cestu k základným modelom atmosféry, ktoré prvýkrát sformulovali v 80. rokoch, aby sa tak stali realistickejšie. Dnes už vedci vedia vďaka počítačom presnejšie formulovať a modelovať dopad klímy na pôdu, oceány a ľadové pokrývky, ale došlo aj k citlivejšiemu posunu výpočtov fyzických procesov, medzi ktoré patrí aj chemické zloženie atmosféry.

Výsledky týchto modelov v súčasnosti vylúčili prírodné procesy ako hlavnú príčinu zmeny klímy. Jedna štúdia, ktorú vlani uskutočnil Mike Lockwood z laboratória Rutherford Appleton Laboratories, neďaleko Oxfordu, si vzala na cieľ preskúmať obmeny slnečného žiarenia za posledných 20 rokov, čo klimatickí skeptici považovali za jeden z hlavných faktorov. Lockwood svojím výskumom zistil, že ak by bolo slnko hlavným dôvodom k zmene podnebia, potom by sa mala planéta ochladzovať, čo bolo v jasnom rozpore s dôkazmi klimatických skeptikov. A následne, Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) vo svojej hodnotiacej správe z roku 2007 uviedol, že pravdepodobnosť globálneho otepľovania spôsobeného najmä človekom vyprodukovanými skleníkovými plynmi od polovice 20. storočia v súčasnosti prevyšuje 90 %.

V roku 2016 publikoval Stern hodnotiacu správu o ekonomických dopadoch klimatickej zmeny. Prišiel na to, že náklady v prípade nečinnosti a pokrytie následkov vplyvom globálneho otepľovania zďaleka prevýšia náklady na zastavenie klimatickej zmeny. Medzitým vojenskí velitelia varovali pred potenciálnym rizikom pre národnú bezpečnosť, ktorú predstavuje masová migrácia utečencov zo zaplavených oblastí a konflikty o zdroje, keďže hladujúce krajiny budú medzi sebou bojovať o jedlo.
Vyššie vymenované správy boli zhromaždené a zosumarizované do jednotiacej správy, aby dali vznik dôkazom, ktoré mali presvedčiť vlády konať. Kjótsky protokol, ktorým sa mala obmedziť uhlíková stopa, dodnes podpísalo 182 signatárov – výnimkou sú Spojené štáty. V roku 2009 sa mali v Kodani stretnúť svetoví predstavitelia, kde mali prerokovať podmienky novej zmluvy, ktorá by nahradila Kjótsky protokol po uplynutí jeho platnosti v roku 2012.

Stále je čo robiť, aby sme odvrátili environmentálne peklo a nárast hladiny oceánu. Avšak pochopiť vedu, ktorá skúma klimatickú zmenu, je to, čo nás môže zachrániť. Dosiahli sme už prvý krok – svetoví lídri sa naučili hľadieť za svoje hranice a krátke volebné obdobie. To je nádej na zmenu. Ako dlho im to vydrží je otázne.

Dr Paul Parsons je bývalý editor oceneného vedecko-technologického časopisu Focus. Jeho posledná kniha Vda Dr. Kto (The Science of Doctor Who) si dlho udržala svoje miesto v roku 2007 v Royal Society Prize ako kniha o vede.


Časová os predpovedí

1824

Francúzsky vedec Jean Baptiste Joseph Fourier (1768–1830) predpovedal vznik skleníkového efektu, v ktorom zemská atmosféra bude zachytávať teplo, čo povedie k otepleniu planéty.

Francúzsky polymat je známy hlavne kvôli ‘Fourierovej sérii’ – nástroj pre zjednodušenie komplexných matematických vzorcov na jednoduchšie formy – užitočné vo fyzike, napríklad pri tepelnom toku a vlnovej teórii a komunikácii. Bol to práve Fourier, ktorý objavil ‘skleníkový efekt’.

1896

Švédsky chemik Svante Arrhenius (1859–1927) vypočítal, že oxid uhličitý vypustený priemyslom do atmosféry len urýchli vznik skleníkového efektu a povedie ku globálnemu otepleniu. Netušil však, že proces [otepľovania] už začal.

Arrhenius bol prvý, ktorý si uvedomil, že ľuďmi uvoľňované emisie CO2 by mohli zhoršiť skleníkový efekt. Arrhenius bol tiež jedným zo zástancov tzv. teórie ‘panspermie’ – teória (ktorá je dnes braná už vážne! hovorí o tom, že spóry, ktoré podporujú život, môžu cestovať naprieč vesmírom z planéty na planétu.

1938

Prvý dôkaz globálneho otepľovania priniesol na svetlo sveta britský výskumník Guy Stewart Callendar (1898–1964). On si ako prvý všimol a prepojil narastajúce teploty so zvyšujúcim sa objemom CO2 od roku 1850.

Ako parný inžinier z povolania sa Callendar začal zaujímať o vplyv parnej energie a ďalšie produkty priemyselnej doby na životné prostredie. Od polovice 19. storočia si ako prvý všimol a prepojil prudký nárast teplôt so zvyšujúcou sa hladinou CO2.

1957

Roger Revelle v USA vypočítal, že oceány absorbujú omnoho menej CO2, ako sa pôvodne myslelo, čo naznačovalo, že sa planéta ešte viac otepľuje.

1958

Charles David Keeling (1928–2005) začína so starostlivými výskumami atmosférických meraní hladiny CO2 na Observatóriu Mauna Loa na Havaji. V roku 1961 publikuje dôkazy nevyvrátiteľného nárastu medziročných teplôt.

Geochemik a oceánograf Keeling začlenil do Callendarovej práce aj moderný vek a zmapoval prebiehajúci nárast atmosférického CO2. Jeho graf sa stal známy ako ‘Keelingova krivka’. V roku 2002 dostal Keeling medailu od Americkej národnej akadémie vied za svoj príspevok v oblasti výskumu klímy.

1967

Prvé spoľahlivé počítačové simulácie klímy prinášajú ponuré predpovede – zdvojnásobenie objemu oxidu uhličitého spred industriálnej doby povedie k zvýšeniu zemských teplôt o 2,3 °C.

1998

Americký klimatológovia Michael Mann (1965–),Raymond Bradley a Malcolm Hughes uverejnili ‘hokejkový’ graf, ktorý mapoval strmý nárast globálnych teplôt od priemyselnej revolúcie.

Mann viedol tím, ktorý ako prvý predložil ‘hokejkový graf’ a kľúčový dôkaz, že globálne otepľovanie má antropogénny (ľudský) pôvod. Graf mapuje teploty na severnej pologuli za posledných 10 000 rokov, pričom najstrmší nárast je zaznamenaný na začiatku 20. storočia.

2007

Medzivládny panel na klimatickú zmenu uviedol, že pravdepodobnosť pozorovaného oteplenia klímy vyvolaného emisiami oxidu uhličitého vypúšťaných ľudskou činnosťou je dnes viac ako 90 %.


Prečo sme nepočúvali?

Celé desaťročia bola téma klimatickej zmeny v tieni hrozby atómovej bomby

Globálne otepľovanie sa sprvu vnímalo pozitívne, pretože malo oddialiť ďalšiu dobu ľadovú a roztopením ľadovcovej pokrývky sprístupniť viac pôdy pre produkciu potravín. To sa však dramaticky zmenilo, keď prvé počítačové simulácie podnebia 21. storočia odhalili ponuré prognózy narastajúcich teplôt a hladiny oceánov. To bolo ešte v roku 1967. Prečo nám, ako civilizácii, trvalo tak dlho si uvedomiť závažnosť situácie a všimnúť si tieto varovania?

Po prvé, rok 2000 sa nám zdal príliš vzdialený. Tí, ktorí žili v prvej polovici 20. storočia, zažili a videli hrôzy v priebehu veľmi krátkej doby, vrátane dvoch svetových vojen a ekonomickej krízy. A v 60. rokoch sa objavila ďalšia bezprostredná hrozba, ktorá mala ohroziť existenciu života na planéte – Studená vojna a vývoj atómových zbraní.

„Bolo ťažké očakávať od kohokoľvek, aby sa podujal na akékoľvek kroky, kým sme nevideli zmeny v horizonte, ktorý by bol zmysluplný,“ objasňuje Spencer Weart, riaditeľ Centra pre historickú fyziku z amerického Inštitútu fyziky v Marylande. „Pre kohokoľvek bolo vtedy náročné si predstaviť vôbec plánovať dva roky dopredu.“ Ale vedci to ignorovali. A s príchodom rokov 70. mnohí z nich sa s vážnou tvárou pustili do výskumov klimatických zmien. Problémom bolo presvedčiť vládne inštitúcie vnímať vedecké práce seriózne, keďže ani vo vedeckej oblasti nepanoval jednotný súhlas. A keďže téma klímy je komplexná, jej pochopenie do tej miery, kedy by sa celá vedecká spoločnosť zjednotila, si malo vyžiadať ešte výskumy v priebehu nasledujúcich desaťročí.

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na