ROZHOVOR AL-DŽAZÍRY S BÝVALÝM OSOBNÝM LEKÁROM SADDÁMA HUSAJNA

0
202
Ala Bashir ((Foto: د. كمال صالح الحسيني‎, facebook.com)

Ala Bashir, iracký umelec a bývalý osobný lekár Saddáma Husajna, opisuje život v Iraku “medzi dvomi inváziami.”

Ala Bashir je slávny iracký umelec a chirurg, ktorý bol dvadsať rokov plastickým chirurgom a osobným lekárom Saddáma Husajna, bývalého irackého vodcu a jeho rodiny a kruhu jeho najbližších.[sociallocker]

Bashir bol ako bývalý šéf plastickej a rekonštrukčnej chirurgie Bagdadskej univerzity v Iraku za svoju prácu, ktorou pomáhal tisícom vojakov zranených v priebehu osemročnej vojny Iraku s Iránom, široko rešpektovaný. Jeho práca zahŕňala vyvíjanie nových techník plastickej chirurgie a vykonávanie priekopníckych operácií pri prišívaní odtrhnutých rúk.

Hovorí, že jeho surrealistické obrazy, ktoré často krát kladú dôraz na témy smrteľnosti a osudu, sú obzvlášť ovplyvnené zážitkami z vojny a hrôzami, ktorých bol svedkom.

Bashir utiekol z Iraku v roku 2003, dva mesiace po americkej invázii, ktorá zvrhla Saddáma.

Teraz  má 75 rokov a žije vo Veľkej Británii. Al-Džazíra s ním hovorila o súčasnom stave krajiny, ktorá je opäť trhaná na kusy konfliktom. Taktiež o vplyvoch a skúsenostiach, ktoré formovali jeho umenie ako aj jeho poslednú výstavu “Memories of Chairs“, otvorenú v londýnskej Galérii Hay Hill.

Al-Džazíra: Aké je vaše hodnotenie súčasných udalostí v Iraku?

Ala Bashir: Sme svedkami bežných dôsledkov vecí. Keď došlo v júli 1958 prvý krát k prevratu, bol som študentom na lekárskej fakulte.

Išiel som sa svojím bratrancom do kráľovského paláca. Horel a na zemi ste stále mohli vidieť krv kráľa a kráľovskej rodiny. Boli tam tisíce ľudí rabujúcich palác.

Korunný princ bol vytiahnutý na ulicu a rozsekaný na kusy. Videl som to na vlastné oči. Takto to pokračovalo ďalej a ďalej.

Prišli komunisti a zabili baathistov. Dostali sa k moci baathisti a zabili komunistov.

Takže násilie, ktoré  vidíme, nie je príliš nezvyčajné. Pokiaľ ide o sektárstvo, to je politika.

Keď som bol dieťa, nikoho sme sa nepýtali, či je kresťan, žid, alebo shia moslim. Nikto sa nestaral. Ale prostredníctvom náboženstva je ľahké ovládať ľudí.

Al-Džazíra: Aké sú vaše spomienky na inváziu?

Bashir: Na začiatku roka 2003 som bol v Katare, ale rozhodol som sa vrátiť. Myslel som, že by som mal sám vidieť, čo sa deje s mojou krajinou.

Počas prvých štyroch, alebo piatich dní Američania strieľali na ulici na všetko čo sa  hýbalo. Bolo zabitých mnoho nevinných ľudí. Ja sám som videl zabité deti a ženy. Pochoval som ich s mojimi susedmi.

Bolo to niečo nepredstaviteľné. Každú minútu ste boli tvárou v tvár smrti. Bombardovali všade.

A samozrejme ľudia začali rabovať a kradnúť. Nastal úplný kolaps zákona a poriadku. Všetko sa rozpadlo.

Videl som, ako sa to stalo zakaždým [pri zmene režimu].

Vždy nastalo rabovanie a zabíjanie, ale tentoraz to bolo ešte horšie. To je najväčšia tragédia v našej spoločnosti; že sme sa nepoučili z minulosti, pretože to znamená, že sa stane znova a znova.

Narodil som sa v roku 1939 a vyrastal som v Iraku s britskou armádou. A keď som odišiel, v Iraku bola americká invázia. Takže môj život v Iraku je medzi dvomi inváziami.

Al-Džazíra: Ako ste sa vysporiadali s tým, že ste boli vymenovaný za osobného lekára Saddáma?

Bashir: Zvyknem na to myslieť, ako na vzťah lekára a pacienta, tak to bolo.

Lekár si nemôže vybrať svojho pacienta a v tejto profesii narazíte na mnoho rôznych druhov správania. Odráža rozmanitosť života. Dalo by sa povedať, že som bol vystavený extrémom života.

Bol to iste veľmi šikovný človek – veľmi, veľmi inteligentný. Samozrejme, že bol brutálny diktátor.

Či bol psychopat? Myslím si, že väčšina ľudí pri moci asi je.

Dokonca aj na Západe, aj keď ich sila je obmedzenejšia, pretože ľudia sa z histórie naučili, že keď dáte príliš veľa moci do jedných rúk, pre jednotlivca je potom veľmi ťažké, aby sa nestal despota.

Nelson Mandela si uvedomil, že pri moci by bol skazený. To bol dôvod, prečo sa rozhodol slúžiť jedno volebné obdobie a potom odstúpil. A to je dôvod, pre ktorý zostane Nelson Mandela v histórii veľkým mužom.

Keď sa ľudia stanú hlavami štátov, stávajú sa skazený. Musia klamať, pretože musia ľuďom hovoriť, že budú robiť veci, o ktorých vedia, že ich dosiahnuť nemôžu.

Skutoční vodcovia, ako Gándhí alebo Mandela, hovoria o princípoch, nie o politike.

Al-Džazíra: Saddám a jeho okolie mali pre bezohľadnosť a násilie hrôzostrašnú povesť. Cítili ste sa niekedy ohrozený?

Bashir: Len raz, keď som pozval skupinu lekárov za účelom liečby Saddámovho brata [Watban Ibrahim Al-Tikrít] potom, čo bol postrelený Saddámovým synom [Udaj Husajn, v roku 1995].

Jeden z tých, ktorých som pozval – francúzsky chirurg, bol Žid. Neuvažoval som nad tým, pretože to bol môj priateľ a skvelý chirurg.

Na druhý deň prišiel ku mne jeden z členov Saddámovej stráže a povedal mi: “Jeden z lekárov, ktorých ste pozval je Žid.”

Povedal som: “No a čo?” ale myslel som si, že to môže byť problém, takže som sa rozhodol, že by bolo lepšie povedať to priamo Saddámovi. Tak som išiel za ním a povedal som mu to.

A on povedal: “Prečo si myslíte, že je to zle? Nie sme proti Židom. Sme len proti tým, čo napadli Palestínu.”

Al-Džazíra: Čo znamená “Memories of Chairs” (Spomienky zo stoličiek)?

Bashir: Od roku 1990 som premýšľal o význame domova.

Snažil som sa preň vytvoriť nejaké metafory a pôvodne som si vybral posteľ.

Potom som si vybral kľúč, pretože keď idete do vášho domu a zamknete dvere, cítite sa bezpečne. Tento malý kúsok kovu môže zmeniť váš život. Ak stratíte kľúč, potom nemáte žiadny domov.

Potom som si pomyslel na stoličku. Ľudia radi sedia na jeden konkrétnej stoličke.

Stolička, na ktorej sedíte, je niekedy jediná vec, ktorej dôveruje. Takže stolička je dobrá metafora pre vzťah medzi človekom a miestom. A potom ako odídeme je stolička súčasťou našej pamäti.

Keď vidíte stoličku Napoleona, tak potom vidíte aj Napoleona.

Al-Džazíra: Čo vás ako umelca motivuje?

Bashir: najtragickejšia udalosť v živote je smrť.

Môj otec bol policajt a chodieval som s ním na policajnú stanicu, kde som sa hrával v záhrade. Jedného dňa, keď som mala štyri roky, som videl telo obete vraždy prikryté bielou plachtou. To bolo moje prvé predstavenie smrti.

Neskôr som bol ako chirurg počas iránsko-irackej vojny smrťou obklopený.

Bol som tlačený veľmi blízko k línii, ktorá oddeľuje život od smrti a stal som sa nedobrovoľným nástrojom v tejto hre.

Niekedy sme dostali 30, alebo 50 ranených a ja som musel vyberať, koho budeme liečiť. Kto prežil a kto zomrel. Záležalo na tom mojom odhade, mojom hodnotení, mojej voľbe. Pre mňa to bola nočná mora. To premenilo môj pohľad na život.

Keď som sa po tejto skúsenosti otočil a videl len život a všetky jeho pokušenia, uvedomil som si, že to, čo človek dosiahne v jeho živote nie je nič, pretože skôr, alebo neskôr opustí všetko – všetky farebnosti a zaujímavosti, spoznal som, že boli falošné.

Kedysi som maľoval krajiny a portréty. Kopíroval som hlavne prírodu. Ale uvedomil som si, že som plytval svojim časom. Kopíroval som existujúcu vec, len aby som ukázal svoju zručnosť v maľovaní.

Teraz sa snažím skúmať ľudskú bytosť a jej osud.

Al-Džazíra: Čo si myslíte, aká budúcnosť čaká Irak?

Bashir: Po pravde povedané, v našej spoločnosti trpíme závažnou chorobou, ktorá je niekedy infekčná a toto ochorenie sa volá nenávisť. Existuje prostredie nenávisti a pomsty a keď v ňom žijete, je veľmi ťažké vidieť za toto prostredie.

Ak som veľmi optimistický, Iraku bude trvať viac ako 50 rokov, aby v ňom nastalo zlepšenie. Mladá generácia sa podieľa na rabovaní a zabíjaní. Ich deti budú taktiež ovplyvnené tým, čo sa deje teraz.

Takže byť príliš optimistický je veľmi hlúpe a nereálne. Ak nebudeme čeliť tvárou v tvár pravde a nepozrieme sa na seba do zrkadla a nezanalyzujeme svoje chyby, bude to veľmi ťažké.

Nemyslím si, že sa ľudia zaoberajú Saddámom. Myslia len na budúcnosť. V dobrom, alebo zlom, Saddám bol minulosť a ak sa ma pýtate, či sa Irak uberá správnym smerom, hovorím rozhodne nie.

Irak potrebuje lepších ľudí ako režim Saddáma, alebo aktuálny režim.

Irak je bohatá krajina a je tu veľký potenciál, ale ľudia, ktorí ju teraz riadia sú ako pneumatiky bicykla na dobrom Mercedese. Auto s takými pneumatikami sa nemôže pohybovať, to je nemožné.

Politici sú klamári a pokrytci. Väčšina ľudí je krátkozraká a sebectvo je ako zaviazanie očí. Niektorí dostali veľa peňazí a hneď sú veľmi šťastní, ale neuvedomujú si, že smerujú k útesu.[/sociallocker]

Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z diskusie
Upozorniť ma na
guest
0 Comments
Inline Feedbacks
View all comments