S KLAPKAMI NA OČIACH, ZATIAĽ ČO ŽIVOTNÉMU PROSTREDIU HROZÍ KOLAPS

0

Zo zrýchľujúcej straty biodiverzity sa môže vykľuť tichý zabijak storočia.

Na Homo sapiens je veľmi zaujímavé to, že síce dokáže zdokumentovať – a to úžasným spôsobom – to, čo ohrozuje a môže spustiť kolaps modernej civilizácie, no nie je dostatočne inteligentný na to, aby sám seba zachránil pred sebou samým zapríčinenou krízou.

Táto myšlienka odznela v Októbri minulého roku, keď vedci hlásili, že populácia lietajúceho hmyzu v Nemecku klesla o alarmujúcich 75% za posledných tridsať rokov a populácia vtákov o 15%. K podobným udalostiam došlo aj v iných častiach Európy – aspoň tam, kde aj robia podobné merania. Dokonca v Kanade došlo k úbytku hmyzu. Z toho dôvodu ubúdajú vtáky. V oblasti Ontario prišli za posledných 20 rokov o polovicu lelkov hlasných; a na celom území došlo k úbytku druhov ako ľulkov lesných, lastovičiek a pamucháre až o o 75%; no najhoršie je na tom populácia veľkých vancouverských lastovičiek, kde sa ich počet padol o závratných 98%.

Počuli ste o niečom z toho v mainstreamových médiách?

Nie? Škoda. Strata biodiverzity sa môže postupne ukázať ako narastajúci problém storočia, ktorého výsledok zasiahne nás všetkých. Za všetkým stojí množstvo individuálnych, ale vzájomne prepojených faktorov – napríklad strata prirodzeného prostredia, t.j. obydlí, klimatická zmena, intenzívne postrekovanie pesticídmi, rôzne formy priemyselného znečistenia, čo sa podpisuje na úbytku hmyzu i vtáčej populácie. Hlavnou príčinou je ale – ekológovia to nazývajú – „konkurenčný posun“ nehumánneho života neúprosným rastom ľudského podnikania.

Na planéte s konečnými zdrojmi, kde milióny druhov zdieľajú spolu jedno miesto a sú závislé od tých istých konečných zdrojov produktov fotosyntézy, nepoľavujúca expanzia jedného druhu zákonite má na svedomí pokles populácie iných druhov. (Páni politici, zapíšte si za uši – medzi ľudskou populáciou/ekonomickou expanziou a „ochranou životného prostredia“ prebieha neustály boj).

Spomínate si na tých 40 až 60 miliónov bizónov, ktoré kedysi cválali naprieč pastvinami v Severnej Amerike? Tak oni spolu s miliónmi srncami, roháčmi, vlkmi či menšími tvormi, ktoré kedysi obývali prériové ekosystémy – boli kompletne vykynožené a ich územia nahradili väčšia biomasa ľudí, dobytku, prasiat a oviec. Ale to sa netýka len Veľkých plání Severnej Ameriky. Slnečné lúče živia a podporujú aj ďalšie kúty sveta, tým že sa na nich chová a spása dobytok, z ktorého máme mäso, ktoré sa vyváža do zahraničia.

Konkurenčný posun tu bol prítomný už veľmi dlho. Vedci odhadujú, že na počiatku poľnohospodárstva, pred cca 10 000 rokmi, Homo sapiens tvoril menej ako 1% z celkovej váhy cicavcov na planéte. (V tom čase nás bolo na Zemi len 2 – 4 milióny). Odvtedy sa postupne začal človek rozširovať po celej planéte, až na 35% z celkovo väčšej biomasy; a ak pridáme ešte domácich miláčikov a dobytok, podiel ľudí narastie na závratných 98,5%!

Netreba ani chodiť ďaleko, aby sme prišli na to, prečo populácie divo žijúcich zvierat za tak rapídne klesli o takmer 60% posledné polstoročie. Počet divokých tigrov klesol z 93% ich historického maxima na menej ako 4 000 jedincov po celom svete; populácie afrických slonov implodovali až o 95% na dnešných posledných 500 000; za úbytkom čiernych nosorožcov na takmer 2500 kusov v 90. rokoch treba hľadať pytliactvo, pritom ešte v roku 1960 ich bolo 70 000. (A len vďaka snahám ochranárov sa im dnes darí a ich počty narástli na 5 000). A pre tých, ktorí si stále myslia, že Kanada je ešte stále nedotknutá a bohatá na faunu a flóru, máme šokujúce čísla. Polovica z pravidelne monitorujúcich druhov zaznamenala drastický úpadok až o 83% od roku 1987. A spomenul som aj to, že v oblasti Britskej Kolumbie (Spojené štáty), je posledných 76 kosatiek? Stalo sa tak aj preto, že rybári odstrihli kosatky od ich obľúbeného jedla, Chinookskeho lososa, aj keď sme výstavbou vodných elektrární, znečistením a urbanizáciou vytlačili lososa z riek, v ktorých sa neresili.

Príbeh je veľmi podobný pre ďalšie druhy kdekoľvek a možno aj horší pre nám nie moc charizmatickú faunu. Vedci odhadujú, že miera súčasného vymierania druhov is 1,000 to as much as 10,000 times the natural background rate . Globálna ekonomika bez povšimnutia horko-krvne premieňa živú prírodu na ľudské telá a dobytok kvôli narastajúcej mestskej populácii. Urbanizácia vzďaľuje ľudí psychologicky ale aj priestorovo od ekosystémov, ktoré podporujú život na zemi.

Je síce pravdou, že vagón ľudstva sa zrejme rozhýbal pred 10 tisíc rokmi, ale posledné dve storočia exponenciálneho pokroku rázne urýchlili tempo zmien. Ľudstvu trvalo zhruba 200 000 rokov, kým pokorilo hranicu 1 miliardu na začiatku 19. storočia, ale len 200 rokov, t.j. jednej tisícine, aby sme poskočili na dnešných 7,6 miliardy rokov! A zároveň, materiálna potreba zabezpečiť sa na planéte ale raketovo narástla – svetové HDP od počiatku 19. storočia narástlo takmer 100-násobne; priemerný príjem na osobu 13-krát (pričom v najbohatších krajinách index dosiahol až 25). Spotreba doslova explodovala – polovica fosílnych palív a ďalších zdrojov, ktoré ľudia kedy využívali, sa spotrebovali za posledných 40 rokov (Pozrite si grafy v: Steffen, W. a spol. 2015: Trajektória antropocénu: Ohromný nárast. , Kritika antropocénu, zväzok: 2; Vydanie: 1; strana: 81-98)

 

Prečo na ničom z toho nezáleží ani tým, ktorí majú prírodu totálne v paži? Odhliadnuc od morálnej špiny, ktorá súvisí s vyhladením tisícok životných foriem, ide len čisto o sebecké dôvody. Napríklad, vezmime si také klimatické zóny. Hmyz, vtáky a dokonca aj netopiere opeľujú 78-94%  kvitnúcich kvetov, vrátane rastlín, ktoré sú súčasťou ľudského jedálnička. (Netopiere – sú tiež na mnohých miestach ohrozené – sú veľkými ak nie exkluzívnymi opeľovačmi až 500 druhov rastlín v najmenej 67 triedach). Až 35% rastlinnej výroby je viac-či-menej závislých od opeľovania zvieratami, čo zabezpečuje alebo zvyšuje produkciu 87 popredných potravinových plodín na celom svete.

Ale existuje ešte vážnejší dôvod, prečo sa báť úhynu či dokonca celkovej likvidácie prírody. Bez prítomnosti života je naša planéta len ďalšou bezvýznamnou mokrou skalou s jedovatou atmosférou nezmyselne rotujúcou okolo  hviezdy na vonkajšom okraji stratenej galaxie. Je to práve život, ktorý začal nespočetným množstvom mikróbov, ktoré postupom času vytvorili „životné prostredie“ vhodné pre život na planéte Zem. Biologické procesy sú zodpovedné za život-podporujúcu chemickú rovnováhu v oceánoch; fotosyntetizujúce baktérie a zelené rastliny zásobovali a udržiavali zemskú atmosféru kyslíkom, ktorý je neoddeliteľnou zložkou pre život, pre evolúciu zvierat; pritom tá istá fotosyntéza postupne extrahovala miliardy ton oxidu uhličitého z atmosféry a uložila ich do uhlia, vápenca a zásob fosílnych palív, tak aby sa priemerné teploty (súčasných 15°C) ustálili na rovnakej úrovni počas nasledujúcich geologických období a mohol tak vzniknúť život, ktorého základným stavebným prvkom je voda, aj keď sa slnko ohrievalo (t.z. že stabilná klíma je čiastočne produktom biologických procesov); nespočetné množstvá baktérií, húb a skutočného zverinca mikro-fauny neprestajne regenerujú pôdu, v ktorej rastie naše jedlo. (Žiaľ, poľnohospodárske zásahy sú rýchlejšie ako schopnosť pôdy sa obnovovať – podľa istých výpočtov nám ostáva niečo cez polstoročia schopnej ornej pôdy).

V skratke, H. sapiens je absolútne závislý na bohatej diverzite životných foriem, ktorá mu tak poskytne dostatok život podporujúcich funkcií nevyhnutných k existencii a ďalšiemu prežitiu ľudskej civilizácie. Ľudia svojím konzumným životným štýlom dávajú celému ekosystému smrtiacu ranu. Do roku 2050 sa má dopyt po produktoch pritom zdvojnásobiť. Potom ale akú má šancu na prežitie funkčná integrita ekosféry?

Vec sa má tak: klimatická zmena nie je jediným problémom našej spoločnosti. Toto vám nikde v mainstreame nepovedia, ale strata biodiverzity predstavuje rovnakú existenčnú hrozbu pre existenciu civilizácie. A ešte kým sme u toho, pridajme aj degradáciu pôdy, potenciálny nedostatok jedla a energií a obmedzené zdroje. A ak si myslíte, že nejakým zázračným spôsobom „zvládneme“ vyriešiť štyri z piatich takýchto environmentálnych problémov, tak ste na veľkom omyle. Patričná verzia Liebigovho zákona hovorí o tom, že akýkoľvek komplexný systém, ktorý stavia na niekoľkých základných faktoroch, možno zboriť neprítomnosťou už len jedného z nich (a to sme sa zatiaľ ani okrajovo nedotkli rizík, ktoré priamo súvisia s geopolitickým nepokojom, ktoré bude nasledovať okamžite po ekologickej destabilizácii).

Na to vyvstáva otázka, ktorá trápi nielen akademikov. Prečo nie sme všetci vydesení? Ak naše najlepšie vedecké odhady tvrdia, že smerujeme ku kolapsu systému, prečo nie sú kolaps – a vyhnutie sa kolapsu – hlavným predmetom medzinárodných politických diskusií? Prečo sa svetová komunita neangažuje v mohutných debatách dostupných iniciatív a medzinárodných inštitucionálnych mechanizmov, ktoré by nám pomohli nastoliť rovnováhu vo vzťahu medzi človekom a zvyškom prírody?

Existuje niekoľko politických riešení, počnúc jednoduchým ocenením zásob podľa úplných výrobných nákladov a spotrebiteľských daní; prostredníctvom populačných výhod a komplexného plánovania stabilnej ekonomiky štátu; až smerom ku všeobecnému vzdelávaniu pre dobrovoľné (a užitočné) zmeny životného štýlu, pričom každé zo spomenutých by zlepšili výhľady na globálnu spoločnosť v dlhodobom prežití. Unikátne ľudské vlastnosti, od ľudskej inteligencie (t.z. zdôvodňovanie dôkazov), cez schopnosti plánovať dopredu až po morálne svedomie, môžu predstavovať dostatočný základ pre úlohu, ktorá leží pred nami – existuje len málo náznakov politickej vôle uznať tento problém, nieto ešte aby sa vypracovali skutočné riešenia (ktorými Parížska dohoda o klimatických zmenách nie je).

Konečný výsledok? Svet, zdá sa, ale úplne popiera rysujúce sa nešťastie; slovo na „K“ [katastrofa] sa ani nespomína. Všetky vlády sveta zavrhli správu vedcov z roku 1992 Výstraha pre ľudstvo (v orig. Warning to Humanity), ako aj to, čo sa v nej píše: „…ak sa má väčšina ľudstva vyhnúť biede a katastrofám, je nutné zmeniť náš spôsob bačovania ako aj životný štýl“ a rovnako odignorujú aj druhý oznam od vedcov (publikované 13. novembra, toto varovanie sa zmieňuje o tom, že väčšina negatívnych trendov, ktoré sme už identifikovali pred 25 rokmi „sa len zhoršujú“.) Napriek kaskádovitej evidencii a detailným analýzam, s svetová verejnosť hrdosťou hlási „progres je náš“ ako svoj súčasný svätý grál. Dokonca aj Plán cieľov udržateľného rozvoja od Spojených národov sú opierajú o ekonomický rast ako jediné riešenie na všetky problémy. A kým sa my zobudíme, hladina skleníkových plynov dosiahne najvyššie hodnoty, morské mŕtve zóny sa rozšíria, tropické pralesy padnú a vymieranie sa zrýchli.
K čomu tu teda dochádza? Celé vysvetlenie potenciálne fatálnej ľudskej hádanky je bez debaty komplikovaná, ale Herman Mellville to ukážkovo zhrnul v diele Moby Dick: “Na celom svete neexistuje u pozemských šeliem žiadne šialenstvo, ktoré by nebolo nekonečne prekonávané šialenstvom ľudí.”

DISKUSIA K ČLÁNKU

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na