SEBEVRAŽDA PRELUDIUM

0
126

 

 

 

Žiť nie je prvoradou povinnosťou človeka. Život nie je kategorickým imperatívom. Alebo prikázaním.

Veľa o živote sa človeku aj tak nedostane toho. Jeho pointa mu bude unikať a unikať. Je otázne, že čim ten nejakú pointu vôbec môže mať. Jednoducho otázne.

Na druhú stranu treba povedať, že otázkou vedomia je všetko. Všetko je otázkou vedomia, ktoré je zase otázkou niečoho za vedomím; toho čo skúma metafyzika a tá je zase otázkou toho čo je za ňou a to čo je za ňou je otázkou toho čo je ešte za tým a tak do virtuálneho nekonečna.

Život sám sa pritom zdá byť pramalou perspektívou. Perspektívne nevedie nikam. Aj keď v prítomnosti ak sa v nej uzol textúry zauzlí dosť dobre má snáď dojem, že niekam vedie. Nachádza sa v prítomnosti tisícky zrkadiel.
O malú chvíľu sa jeho život zmení v prítomnosti, lebo nie je nikde inde. Kde inde by ho človek hľadal ako v prítomnosti? Musí sa nechať celá vec sa musí nechať v prítomnosti. Prítomnosť je vlastne aj taká, že sa k nej človek nedopracuje. Musí sa nechať v prítomnosti ´byť´ život. Nepokoj, ktorý mu bráni v tom aby hovoril nevyjadruje iba symbolicky. Život sám je symbolom. Na každej inej ako na teoretickej rovine. Život symbolizuje niečo čo ho presahuje, ale to čo ho presauje je viac ako život sám. Preto tu ide o prenos myšlienky na iného človeka z človeka.

Prvoradá povinnosť ´byť´. Ale bytie nemá zmysel. Vôbec kto by v bytí zmysel aj hľadal kto by ho kde nehľadal. Sa povie, ale vedomie  je vecou o sebe , ktorá sa nepoddá. Ale záleží aj od toho komu. Podľa toho, že každý život je iným problémom, ale vždy tým istým je to nakonie jedno.    Je to jedno. Tvoja priposraná larvovaná existencia je úplným komplexom jednoty teda ´života a smrti´.

To, ale nedáva zmysel. Život a smrť nemajú  čo byť ´jednotou .´ Skutočnosti, ktoré sa skladajú z úlomkov životov, ktoré čo nevidieť zaniknú na to, že ´sú´. Keď karma tak karma, ktorá sa nedá ináč nazvať. Tak sa ani šialenstvo menom život nedá ináč nazvať. Stačí si ísť pre pojem, ktorý je odkrývajúcim  zdanie.  Zdanie, ktorého sa nemôže ´nazdať´. Myšlienky, ktoré na seba nenechali dlho  čakať on skutočne nevedel ako posledné zapísať si za uši po ktoré bol zamilovaný. Trvalo to jeden deň. Vlastne bol to deň lásky, ktorý bol jedným za sedem rokov.

Za sedem rokov  života sa mi dostalo jedného dňa ženskej lásky. Neviem, ale zdá sa mi, že som bol poslušný. Že som si ten jeden deň za sedem rokov zaslúžil. Ako keby sa mu nedostávalo ani slova navyše. Presne sa kolíše na hladine svetobôľu. Sve To Bôľ.  Aby si jeden bol plne vedomí, že čo stojí taká láska ženská za úsilie.

Obrovská láska, ktorá keď ťa nezabije tak  ťa posilní. Láska pre všetky a každý prípad. Telová láska. Od tela odvodená. Aj pre takých, ktorí snáď nič iné ako sami nepochopili. Láska z vnútornosťami, ktorá má orgány teda nie je beztelesná. Ako napríklad Artaudova beztelesná  láska.
Ako smrť sa mu pokúšal naznačiť. Všetko naznačovanie, ktoré znamená, že padá na kolená pred oltárom lásky k žene. Naša doba si vybrala taká je pravda, že ženskej láske sa tu každý začal klaňať ako keby išlo priam o zázrak. Priam o zázrak treba zopakovať ako keby išlo o.

Keď ja neviem, ale či ide o zázrak, ktorý sa nedochoval pre budúce degenerácie. Zatiaľ to nevyzerá, žeby človek mal núdzu o zázraky, alebo žeby bol na zázraky chudobný. Degenerovaný je a to poriadne. Idiosynkrázia degenerovaných, ktorých život berie za svoj. Sviňa sa musí nechať krochkať v jej válove. .  Je v tom istá dávka ´love´. Love, ktoré znamenajú smrť.

Love, love, ktoré znamenajú istú smrť. Dokonale sa ovládať znamená sa činiť nesmrteľným. V bezprostrednom kontakte s realitou, ktorá je realitou ´sebevražedného ovzdušia´, alebo klímy. Všade je cítiť ten ZMAR. Nie je to ešte požiar celého nového svetového sebevražedného poriadku, ale ide o nejaké tie ´maximy´v podobe uvedomenia sa do nemoty. Psychomotorika nejakého Erika. Dvojnásobná sebevražda, keď sa zabije schizofrenik. Keď  sa zabije vodca nejakého národa ako keby zomrel v jednom človeku celý národ. Veď aj Hitler videl prichádzať k sebe vždy len detičky.

Detičky, ktoré k nemu pojali lásku ako k otcovi, ktorý si ich privinul na svoju otovskú hruď ´štátu´ a otovskú hruď ´ríše´. Aby im dal napiť z prsu  každého z nich ako z prsu štátu tak z prsu ríše, alebo oboch. Od chladného netvora z x-y hlavami to ani snáď nepríde ako urážka.

So sebevraždou VON a so sebevraždou DNU. Ako sa kto zamyslí.Na požiadanie sa zamyslí a príde si na svoje ´myšlienky´. Niekde kde sa bude môcť vyváľať vo svojej sračke od smiechu. A nemá si prísť na svoje smiechom, ktorý zabíja? Ale isto nie je na veľa? Prepáč som musel  niečo zle porozumieť, že B nie je na veľa? To snáď ani nehovoríme o tej istej osobe. Osoba nikdy nie je tá istá preto je via menej aj život vždy ten istý nie.

Nie je tým istým, lebo sa nič nedeje čo  by onu istotu tvorilo, že niečo existuje. Nič čo by existovalo sa nedeje čoby tvorilo tú istotu.

Istotu netvorí nič iné ako smrť. Zo svojej podstaty, ktorá je základným ´vedomím´ seba. Byť bez seba je ako byť bez smrti. Dárca vedomia, ale odo mňa ušiel. Vložil som asi do úst jeho dar. Ovšem v chrbtovej kosti sa proti prúdu zdvihol vietor.

Sa na viac nezmôže. Na viac nezmôže, ale nad seba nevidí. Od seba sa neodmyslí. Nevidí sa, že mu sa zdá byť všetko od seba neodmysliteľné. Zmyselné nevedomie? Akého ´súdu´ pravdy sa ti dostnane? Zábava pre pohanov? Špinavých faganov?  Sily zvyku sú temné ako vidiny ktoré dusia v zárodku vedomie v plode. Obnáša skúsenosť aj svoj opak? A je skúsenosť vyloženým opakom toho čo som mal od života čakať?   Je všetko iné ako som mohol čakať?   Sústredené vedomie do posledných možných koncov v delíriu. Zvyčajne sa slovom dostane až na Zem, ale akosi sú mu mraky nie súdené. Mraky predsa len sú prvorodené a jeho existenčný rádius tvorí úzus čo počíta s látkovou premenou bez slov. Toľko by snáď mu malo ísť aby ´metabolizoval´ pod kožou. Útvar je ako dar, ale on na ňom nebude vedieť parazitovať. Život o aký by mi malo ísť. Celá spoločnosť pod kožou. Nenachladneš keď je vedomie tak blízko telu na kosť? Kosť je rebríkom v mojej krvi. Spústa takých, ktorí do jedného neberú vážne slovo akého znenie vyplní v momente prekvapenia.

Tak sa od seba človek odreaguje, alebo odsústredí do vlastného ´tvaru´. Tvar, ktorý je nositeľom nemenovaného menovateľa. Žiadny konkrétny ´osud´, ktorý by sa ztelesnil v pravde. Zreťazenie reakcie a protireakcie. Osud čo nepozná zábrany. Vrelé my a vrelé ty. Medzi dvoma mlynskými kameňmi, ale surogát existencie tej retencie sa nepozná po mene menovateľa. Vlastným menom sa nenechá oklamať ale v predmete ´vôle´ by musel vidieť svoje ´predporozumenie´. Ako pred a po. V predmete vôle, ktorý tvorí ´subjekt´.
Vôľa, ale nemôže tvoriť čistý ´subjekt´. Vôľa je totiž objektivovaným predmetom. Bezpredmetný subjekt neexistuje, ale jeho povaha môže spočívať v samej určitosti a označenosti ´sveta´ inteligibilného teda ´myšlienkového´, alebo teda sveta ´ideií´.

Predpokladom Kantovej ´filozofie zadných dvierok´ je obrana, ktorá je útok. Vo svete ideí sa nič nedá pochopiť iba ´naturalisticky´. Element, ktorým je subjekt je vlastne v celom komplexe ´objektívneho zdania´ nemožný. Subjekt je element a objekt je element. Má v sebe živelný moment teda ´logos´, alebo slovo. Subjekt je vlastne iba nositeľom slova, ale nie bez významu. Každé slovo preto tvorí ´významový paradox´. Logos sú logické vzťahy, ale vzťahy, ktoré majú byť logické musi byť aj významové.  Pokiaľ ide o štruktúru systému. Alebo respektíve rovno možno povedať, že systém je štruktúrou. Štruktúrou vedomia nie len jeho obsahom.

Preto, že vedomie má štruktúru akou je systém je systémom aj človek.  Svet fixnej idei. Ak neexistuje vec o sebe ani myšlienka o sebe neexistuje. Myšlienka je súbor nejakých momentov vzruchu. Nemá zo svojej podstaty ani nič reálne v sebe zrejme. Myšlienka je preludom pokiaľ by mala byť ´o sebe samou´. O sebe samou myšlienkou.

Myšlienky, ale na druhú stranu sú bezpohlavné. Logos ako látka v pomere, ktorej sa ustaľujú vzťahy. V logickom pomere. Jedného druhého konca kraja sa chytá. Slova čo nepustí ho ďalej. V každom mene sa obzerá po starom ´slove´, ktoré začal, ale pustil.  Sa myslí, že čin je slovo, v ktorý sa premenil. Ani dych ani o tom čase v jednom mene celku, ktorého spoje kauzálne sa nenechali dlho logom o sebe domýšľať.

 

 

 

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na