Dnes už väčšina z nás berie ako samozrejmosť, že americkí astronauti a ruskí kozmonauti spoločné žijú a pracujú na obežnej dráhe Zeme. Robia tak už niekoľko rokov, najskôr v rámci programu Shuttle-Mir a teraz na Medzinárodnej vesmírnej stanici.
Táto orbitálna spolupráca sa rozrástla o partnerov z Európskej a Japonskej vesmírnej agentúry a mala by pokračovať aj do budúceho desaťročia, keďže ľudstvo získava informácie o živote mimo domovskej planéty, aby sa pripravilo na dlhšie cesty mimo obežnej dráhy Zeme.
Avšak predtým, ako sa títo dvaja znepriatelený účastníci studenej vojny v roku 1975 prvýkrát stretli na obežnej dráhe sa zdalo ich partnerstvo nepravdepodobné. Potom ako v roku 1957 pípal Sputnik na obežnej dráhe odštartovali veľmoci Vesmírne preteky, pričom USA a vtedajší Sovietsky zväz boli poháňané viac konkurovaním si ako spoluprácou.
Keď v roku 1961 vyzýval prezident Kennedy na pristátie človeka na Mesiaci, hovoril o “bitke medzi slobodou a tyraniou, ktorá prebieha na celom svete” a odkazoval na “náskok Sovietov získaný ich veľkými raketovými motormi.”
Ale v polovici 70. rokov sa veci zmenili. USA so šiestimi pristátiami Apolla v rokoch 1969 a 1972 “vyhrali” preteky na Mesiac. Oba národy vyniesli na obežnú dráhu svoje vesmírne stanice, ruský Saľut a americký Skylab a ešte niekoľko rokov pred raketoplánmi a rozmrazovaním diplomatických vzťahov nastal ten pravý čas na spoločnú misiu.
Pred 40 rokmi, v júli 1975, sa v nadmorskej výške 200 kilometrov nad Zemou spojili dve kozmické lode – Sojuz a Apollo. Príprava experimentu trvala 3 roky. Pre Sojuz a Apollo bol vyvinutý univerzálny dokovací mechanizmus a špeciálna prechodová komora. Posádky sa doslova naučili dýchať rovnaký vzduch. Do tohto letu totiž neexistoval jednotný systém podpory života. Toto historické stretnutie na orbitálnej dráhe bolo začiatkom neskoršej širšej spolupráce.
[sociallocker id=2937][/sociallocker]
