STIAHNUTIE AMERIČANOV A TURECKÁ AGRESIA DOPOMÁHA K ZJEDNOTENIU SÝRIE

0
122
Jednotky YPG s americkou armádou v Hasake, zdroj: Wikipedia

Sýrsku arabskú armádu nadšene vítajú obyvatelia miest i vidieka na severe Sýrie. Rusko úspešne sprostredkovalo dohodu medzi kurdskou samosprávou a sýrskou vládou v Damašku. Sýrske vládny sily pomocou podpory Ruska a Iránu tak nahradia americké jednotky, ktoré sa pred týždňom na pokyn prezidenta Donalda Trumpa začali z pohraničných oblastí s Tureckom sťahovať.

Vojenské vákuum spôsobené rozhodnutím amerického prezidenta využilo Rusko a Sýrska arabská armáda (SAA) už delokovala svoje jednotky vo viacerých pohraničných mestách, ale aj v provincii Rakka a Deir-Ezzor v koordinácii s kurdskou samosprávou. Podľa včerajšej dohody medzi zástupcami sýrskej vlády a Sýrskych demokratických síl (SDF) budú platiť nasledovné podmienky: 1. SDF sa zaväzuje všetkými svojimi možnosťami zachovať bezpečnosť a územnú celistvosť Sýrskej arabskej republiky pod vlajkou sýrskej arabskej armády a bude bojovať so sýrskou arabskou armádou proti tureckým hrozbám pod velením prezident Bašára al-Asada. 2. SDF umožní vstup sýrskej arabskej armáde a kontrolu nad celou oblasťou, ktorá leží medzi Ajn Diwar na východe a Jarablus na západe, z troch rôznych smerov: Tabka, Manbídž a Hasaka. Podľa informácií ešte dnes ráno bránili americké jednotky vstupu SAA do mesta Manbídž a blokovali aj cestu do Kobane. Ide zrejme o provokáciu či obštrukciu zo strany Američanov, ktorí sú aj tak rozhodnutí Sýriu opustiť.

Američania si možno strelili do vlastnej nohy, keď dali nielen voľné ruky tureckej armáde a jej žoldnierom, čím spôsobili nevyhnutné zblíženie Kurdov a sýrskej vlády, ktorá odpovedala na žiadosť o ochranu sýrskej územnej integrity a miestneho obyvateľstva, no na druhej strane išlo o nevyhnutnú voľbu ak v Sýrii nechceli stvrdnúť nadobro a pod neustálym tlakom Turecka i Ruska bez jasného výsledku. Spojené štáty preto nereagovali na opakované naliehania a prosby Kurdov, ktorí zostali bez americkej vojenskej podpory zraniteľní a voči profesionálnej tureckej armáde fakticky bezmocní. O to viac, že podľa informácií kurdských bojovníkov, ale aj New York Times, americké velenie chtiac či nechtiac ohrozilo a oslabilo kurdskú obranu tým, že v rámci kooperácie členských krajín NATO, poskytli Turkom vlastné spravodajské informácie, vrátane presného umiestnenia kurdských základní, čo by vysvetľovalo veľmi presný a zničujúci turecký útok v prvých dňoch vojenskej operácie.

Sťahovanie amerických vojsk ohlásil Donald Trump už koncom minulého roka v súvislosti s “definitívnou porážkou Islamského štátu”. K čiastočnému odsunu z pohraničných oblastí však prišlo až tento mesiac po telefonickom rozhovore s tureckým náprotivkom Recepom Erdoganom, ktorý dlhodobo varoval pred vojenskom “protiteroristickou” intervenciou do kurdských regiónov v Sýrii. Americké jednotky sa najprv stiahli z pohraničných oblastí hlbšie do vnútrozemia a postupne bude asi tisícovka vojakov zo severovýchodnej Sýrie delokovaná do iných blízkovýchodných regiónov, pravdepodobne do Iraku. Američania však stále pôsobia a zostávajú v oblasti Al-Tanf na sýrskej hraniciach s Jordánskom, napriek tomu, že sýrska a ruská vláda opakovane vyzývajú Spojené štáty k odchodu z tejto oblasti, obviňujúc ich z humanitárnej katastrofy v utečeneckom tábore Rukban, ktorý pod nosom Američanov pravidelne terorizujú miestne militantné skupiny. Časti utečencov sa už podaril návrat do Sýrie.

Kurdskí vojenskí i politickí lídri sú si vedomí ceny, ktorú budú musieť za pomoc Damašku zaplatiť. Tou bude predovšetkým strata územných nárokov na celé severovýchodné územie od Eufratu a zrieknutie sa plánov postúpiť od kurdskej samosprávy až k založeniu vlastného štátu. O novom politickom usporiadaní a prípadnej kurdskej samospráve sa bude rozhodovať pri tvorbe novej sýrskej ústavy, na ktorej už pracujú zástupcovia všetkých zúčastnených strán pod hlavičkou OSN. Vstup SAA tak znamená fakticky zánik SDF (čo bola Američanmi vynútená značka, keďže YPG a PKK je aj samotnými Spojenými štátmi považovaná za teroristickú organizáciu) z čoho vyplýva, že kurdské jednotky sa vzdajú svojich zbraní a začlenia sa do štruktúr oficiálnej sýrskej armády, ktorej veleniu budú podliehať. Kurdi sú túto cenu ochotní zaplatiť, pretože sú si vedomí, že bez pomoci by čelili zo strany Turecka k jasnej genocíde či exodusu.

Ak by Kurdi odpovedali na ponuky Damašku skôr a nespoliehali by sa na amerických spojencov, k dnešným udalostiam a tureckej agresii nemuselo vôbec dôjsť. Sýrska armáda, ktorá s podporou Ruska, Iránu a libanonského Hizbaláhu vyčistila od teroristických skupín 2/3 územia Sýrie, mala dostatočnú kapacitu, aby pomohla Kurdom poraziť zvyšky Islamského štátu na severe, no bola od postupu zastavená práve Američanmi a SDF na rieke Eufrat. Hoci sa SDF zdržiavali priameho konfliktu s SAA, ich americkí spojenci na sýrske sily viackrát zaútočili, ako napr. pri letisku Deir-Ezzor, kde americké nálety v roku 2016 pripravili o život viac ako 60 príslušníkov sýrskej armády, ktorí 3 roky odolávali obliehaniu Islamského štátu (podľa USA išlo o chybu).

SDF si získané územia nárokovali, v čom mali plnú podporu USA, ktoré v tom videli možnosť oslabiť pozíciu Damašku a samozrejme tým aj Ruska. Nešlo o územia pôvodne obývané Kurdami, tie sa nachádzajú v severovýchodnom cípe Sýrie – Kamišlí, Hasaká a v západnej pohraničnej línii – Kobani, Afrin, ale o vojnovú korisť, ktorú vykúpili Kurdi v boji s Daešom vlastnou krvou. Damašek, no i obyčajní Sýrčania však vnímali kolaboráciu Kurdov so Spojenými štátmi a ich neprimerané územné nároky, vrátane snáh o samostatnosť, ako zradu svojej vlasti. O to viac, že Američanmi podporované SDF sa zmocnili územia Sýrie – provincie Deir Ezzor a Rakka, ktorú obývali zväčša sunnitskí Arabi, kresťanskí Asýrčania, Aramejci či Arméni a kde sa nachádzali najbohatšie prírodné zdroje, vrátane ložísk ropy, plynu či úrodnej pôdy. Toto všetko 16-tim miliónom Sýrčanom na územiach kontrolovaných vládou chýbalo už niekoľko rokov, pretože v roku 2015 sa Islamský štát zmocnil väčšiny ropných polí v Sýrii. Obyčajní Sýrčania sa tak kvôli okupácii prírodných zdrojov i vďaka americkým a európskym sankciám, ocitli niekoľkokrát bez elektriny, tepla či pohonných hmôt, a to pravidelne aj v samotnom Damašku. Viaceré zdroje hovoria taktiež o nespokojnosti iných etnických a náboženských skupín s kurdskou samosprávou, ktorá mala nekurdskému obyvateľstvu na území tzv. Rojavy stanovovať iné – nepriaznivé podmienky pre život, podnikanie, vzdelávanie, než samotným Kurdom. Značná časť nekurdského obyvateľstva bola z niektorých území úplne odsunutá, inej, ktorá utiekla ešte pred Daešom do bezpečnejších častí Sýrie, mal byť práve príslušníkmi kurdských milícií skonfiškovaný majetok. Taktiež malo dochádzať k násilnému zadržiavaniu mladých mužov a ich začleňovaniu do rád YPG a ľudskoprávne organizácie i OSN upozorňovali na fakt, že YPG využíva aj detských bojovníkov.

Napriek všetkému vláda v Damašku zostala komunikácii s Kurdami otvorená. Sýrska armáda v roku 2017 napríklad vstúpila na žiadosť Kurdov do mesta Manbídž, aby Kurdom pomohla čeliť vtedajšej tureckej ofenzíve, ktorá mala Kurdov zahnať za Eufrat. Nakoľko ku nej nedošlo, vládne vojská sa z mesta pokojne stiahli. Sýrsky prezident Asad vo svojom každoročnom príhovore začiatkom roka apeloval na Kurdov týmito slovami: “Hovoríme skupinám, ktoré vsádzajú na Američanov, že Američania vás neochránia … Američania vás nenosia vo svojich srdciach, ale si vás strčia do vrecka ako vyjednávaciu kartu spolu s dolármi, o ktoré sa starajú … Ak sa nepripravíte na obranu svojej domoviny a neodoláte, nebudete pre Otomanov ničím iným než otrokmi”, týmito priam prorockými slovami, varoval Asad Kurdov pred tureckou agresiou a americkou vypočítavosťou.

Turecký prezident Erdogan, ktorý je pre naplnenie svojich snov o znovuoživení slávy Osmanskej ríše ochotný obetovať zrejme čokoľvek, započal ďalšiu fázu okupácie sýrskeho územia so súhlasom USA. Americké špičky však najnovšie priznávajú, že Erdoganov sľub o “vyčistení” 30 až 35 km hlbokej bezpečnostnej línie popri tureckých hraniciach, bol pravdepodobne klamstvom a skutočný zámer Turecka je pokračovať ďalej na juh Sýrie a východne do Iraku. Kvôli eliminácii strát na tureckej strane, Erdogan šikovne využil džihádistické skupiny a žoldnierov bojujúcich proti Asadovi, vrátane bývalých členov Islamského štátu a Slobodnej sýrskej armády (FSA), ktorú západné krajiny dlhodobo podporovali, vyzbrojovali a označovali za tzv. umiernených rebelov. Týchto radikálnych saláfistov o sile približne 30-tisíc mužov Turecko zjednotilo pod jednu značku “Národná sýrska armáda” a sami prehlásili, že s Kurdami nebudú mať najmenšie zľutovanie. Od začiatku tureckej operácie “Fontána mieru” sa už dopustili niekoľkých etnických čistiek a vojnových zločinov, vrátane popravy a zneuctenia pozostatkov kurdskej političky Hevrin Khalaf. Kurdi a zahraniční analytici otvorenie hovoria, že medzi týmito skupinami a Islamským štátom niet rozdielu (toto isté pripomínala Medzinárodnému spoločenstvu 7 rokov sýrska a neskôr i ruská vláda, žiaľ nikto nepočúval a tieto skupiny boli neustále prezentované ako akési “demokratické” opozičné a “umiernené” skupiny rebelov). Tieto isté skupiny fanatikov predtým dobyli a “vyčistili” od kurdského obyvateľstva mesto Afrín, ktoré Turecko obsadilo v roku 2018 počas operácie “Olivová ratolesť”.

V súčasnosti je hlásených vyše 100 obetí na životoch z radov civilistov, 200-tisíc obyvateľov podľa OSN už opustilo svoje domovy a o život prišli stovky kurdských bojovníkov, ale aj militantov podporovaných Tureckom. Informácie o útekoch bojovníkov Islamského štátu z kurdských väzení nie sú riadne zdokumentované a zo strany Kurdov môže ísť o logickú snahu pritiahnuť pozornosť a vyvolať medzinárodnú reakciu kvôli bezpečnostnej hrozbe, ktorá by sa už netýkala len Sýrie. Podľa niektorých informácií mali byť dokonca tureckým letectvom zasiahnuté niektoré tábory, čo samozrejme Ankara dementovala a posledné správy hovoria, že z tábora pre utečencov pri meste Ain Isá utieklo asi 800 rodinných príslušníkov členov Islamského štátu. Nakoľko však do hry vstúpila sýrska armáda so spojencami, je nepravdepodobné, že by dovolila únik a prípadnú infiltráciu členov Islamského štátu do krajiny. Najlogickejším cieľom pre prípadných oslobodených islamistov by bolo samozrejme Turecko.

Turecká kolaborácia s islamskými fanatikmi nie je ničím novým. Turecko sa podieľalo na sýrskej vojne bezprecedentným podielom, keď práve cez jeho hranice prúdili šíky medzinárodných džihádistov do rád Islamského štátu a rôznych odnoží Al-Kájdy v Sýrii. Turecko nielenže oslabilo svojho južného sekulárneho suseda, na územia ktorého si mohlo začať nárokovať (ako to vidíme za posledné dva roky), ale ekonomicky ťažilo z obchodu s džihádistami. Do Turecka bol prenesený a rozpredaný celý rozkradnutý priemysel Aleppa, na tunajších čiernych trhoch končili antické poklady a sýrske kultúrne dedičstvo, práve sem Islamský štát dovážal irackú a sýrsku ropu, z ktorej si plnil vrecká a zbrojil, až kým tomu neučinilo rázny koniec Rusko, ktoré sa v roku 2015 zapojilo do bojov na žiadosť sýrskej vlády. Z toho dôvodu sú vcelku úsmevné Erdoganove slová o tom, že s teroristami sa nejedná (ako odkázal v telefonickom rozhovore nemeckej kancelárke Merkelovej), navyše ak Turecko podľa dohovorov v Astane oficiálne komunikuje a kontroluje aktivity džihádistických skupín ako je Tahrir al-Sham (bývala al- Nusra, teda al-Kájda) či Turkistická islamská strana v Idlibe. Práve títo fanatici, ich rodiny a obyvatelia, ktorým saláfistická vláda vyhovuje, mali byť s najväčšou pravdepodobnosťou podľa tureckých plánov premiestnení do oblastí vyčistených od Kurdov. Idlib je podľa dohôd Ruska, Turecka a Iránu nevyhnutne predurčený na oslobodenie sýrskou armádou, pretože je neustálou hrozbou a klinom medzi Aleppom a Latakiou. Turci však odmietajú týmto “rebelom” ako ich nazývajú západné médiá otvoriť svoje hranice a preto videli v operácii “Fontána mieru” možnosť vyriešiť niekoľko problémov súčasne.

Turecko obhajuje nezákonnú intervenciu a etnický exodus teroristickou hrozbou, ktorú predstavujú kurdské milície YPG a YPJ, naviazané na PKK. Je objektívne, ak sa Turecko obáva skupín, ktoré majú na území Turecka na svedomí tisíce obetí. Na druhej strane sa Turecko snaží “kurdských teroristov” nahradiť vlastnými saláfistami a ultranacionalistami, ktorí bojovali proti Asadovej vláde, takže fakticky by na tomto území vznikol ďalší Idlib. Pre Turecko však existuje elegantnejšie riešenie a tým je práve Asad a Rusko, ktorí môžu Kurdov “umravniť” a odzbrojiť, aby nedochádzalo k cezhraničným útokom a prípadným teroristickým aktivitám. Zároveň by mohlo dôjsť k navráteniu miliónov sýrskych utečencov, nakoľko územie bude kontrolovať sýrska vláda a nie kurdská samospráva. Erdoganovi sa teda aktuálne ponúka možnosť vycúvať z ničivej intervencie (pre všetky strany) a viacmenej patovej situácie, so vztýčenou hlavou a malým víťazstvom v rukách. Erdogan sa síce najnovšie vyjadril, že rozmiestnenie sýrskej armády “chrániacej teroristov” môže znamenať otvorenú vojnu, no je veľmi otázne či by niečo takéto dopustili Rusi, ktorí síce sú spojencami Turecka, no Sýrii už obetovali primnoho, aby ju nechali opäť rozvrátiť a padnúť do rúk Otomanom.

V najbližších dňoch sa teda ukáže, či Turecku ide skutočne o elimináciu “teroristickej hrozby” zo strany Kurdov a premiestnenie sýrskych utečencov alebo sa v skutočnosti hrá o územné zisky a bohaté sýrske zdroje s nasledovným scenárom: 1.vyčistenie územia od Kurdov a iných nearabských skupín, 2.následné usídlenie militantov, ich rodín a časti sýrskych utečencov pod tureckou “dočasnou správou”, 3.vyhlásená autonómia tohto regiónu navzdory protestom Damašku, 4.voľby o samostatnosti a pričlenení k Osmanskej, pardón, Tureckej ríši. Tento scenár je možný, no aj taký fanatik ako Erdogan si musí byť vedomý, že Turecko bude čeliť čoraz väčšiemu medzinárodnému tlaku. Dúfajme, že aj Európa sa zmôže na niečo viac, než je len bezzubé dočasné zbrojné embargo (ktoré nepodporila Veľká Británia), hoci Erdogan drží EÚ v šachu kvôli migrantom. Trump dostál svojmu sľubu a možno aj kvôli tlaku kongresu uvalil na Turecko prvú várku ekonomických sankcií, ktoré zahŕňajú členov tureckej vlády, zvýšenie ciel na tureckú oceľ a zrušenie stámiliónových kontraktov. Sme tak svedkami historicky prvej sankčnej vojny medzi členskými krajinami NATO a to kvôli vojenskej agresii. Z takého vývoja by opäť mohlo ťažiť práve Rusko, ktorého diplomacia a stratégia v Sýrii žnú nespochybniteľný úspech.

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na