Dneska som absolvoval ´interview´ na sucho. Pracovný pohovor vyplňovaním dotazníku. Trošku trápne ako kulisy ďalšieho dejstva. Skúšam sa odraziť na malú chvíľu od Dna a nadýchnuť sa vzduchu. Mesto dýcha smradom a nie čistotou a ja nad ním nebdiem, lebo ani nadomnou nebdie nikto.
V hlave ten špinavý výr spomienok, ktorý ma vždy zhĺtne. Zahltený ničotou, ktorá je vo mne. Prichádzam nato, že trpím neurotickou stigmou z čoho sa mi vyhodili exzémy. Totálne marginalizovaný človek, ktorý prikladá dôležitosť len celkom vedľajším veciam.
Ten program, ktorý nosí niekde v duši natiahnutej na čas za každý okamih aký sleduje v móde zmeny. Niekto by povedal, že možnosti sú rôzne, ale šance žiadne, ale nikto by ich nevidel ináč.
Metóda. Hlboká studňa. Efemérny svet. Všetky svety sú najlepšie z možných. Nie je jeden, ktorý by bol možný. Ani tento kde žijeme možný nie je. Ale my sme sa o takej možnosti nechali presvedčiť. Nie, žeby zo všetkého sme boli vonku nadobro, ale vonkajšie mocnosti vzali zajedno. Áno, nie, ale aj všetko čo ešte príde len na rad. V medziach asimilácie v podobe nesmrteľnej postele.
Čítam verše ako
kdesi na začiatku sveta
kde raz všetko skončí
bozkom zaschnutým
na pokraji papiera
ranenej mŕtvici
čo zatláčaš oči
na opustených ostrovoch
kdesi na začiatku sveta
kde raz všetko skončí
holé datlové palmy
posmešne svietia do diaľky
– ako majáky
čochvíľa
nastane tá chvíľa
keď odrátam
ten moment
ktorý príde
ak sa stanem
večným
