„UŽ TO ZAČALO. SYSTÉM SPÄTNÝCH VÄZIEB URÝCHLI KLIMATICKÚ ZMENU,“ TVRDIA VEDCI

0
637

Keď v októbri 2018 Medzivládny panel OSN na klimatickú zmenu (IPCC) vydal varovnú správu, že ľudstvo nezvratne rýchlo prispieva ku globálnemu otepľovaniu, jedným z faktorov, ktorý prispel k naliehavosti, bol nový odhad o tom, koľko oxidu uhličitého sa dodatočne v dôsledku otepľovania arktického permafrostu uvoľní do atmosféry.

S rastúcimi arktickými teplotami sa uvoľňuje ohromné množstvo uhlíka, ktorý bol predtým uväznený v permafroste. Dodatočne uvoľnený skleníkový plyn by urýchlil celý proces otepľovania – píše sa v závere správy – a to, vzápätí, urýchli topenie permafrostu.


Topiace sa ľadovce a systém spätných väzieb. (Foto ilustrácia: Yahoo News; foto: Getty Images)

Práve takéto „spätné väzby“ robia z klimatickej zmeny nepredvídateľné monštrum a predstavujú hrozbu, že sa globálne otepľovanie vymkne spod kontroly.

„Už to začalo,“ povedal pre Yahoo News Thomas Crowther, profesor z Katedry environmentálnych systémových štúdií z ETH v Zurichu. „Spätná väzba už prebieha.“

Crowther odhaduje, že v súčasnosti uvoľňovaný oxid uhličitý a metán z rozmrznutej pôdy „urýchľujú klimatickú zmenu zhruba o 12 až 15 %°,“ a povedal, že správa od IPCC, ktorá sa nezmienila o spätnej väzbe, „bola oveľa viac optimistickejšia, ako by v skutočnosti mala byť.“

Takmer každý jeden vedec skúmajúci a študujúci dopady klimatickej zmeny je znepokojený rozsahom, do akej miery spätné väzby dokážu urýchliť globálne otepľovanie. Jednou z najzávažnejších obáv je tzv. „albedo efekt“, čo je množstvo slnečnej radiácie, ktorú planéta odrazí späť do vesmíru, poväčšine to majú na svedomí polárne ľadovcové pokrývky. Otepľovanie, ktoré aktuálne už prebieha, sčasti roztopilo oba póly, a rozšírilo tak relatívne tmavé plochy morí a oceánov a odkrylo krajinu, ktoré absorbujú ešte viac slnečnej radiácie – čo následne otepľuje planétu a vedie k topeniu ešte väčšieho množstva ľadu.

„Odhaduje sa, že globálne otepľovanie, ktoré aktuálne zažívame, sa na tvorbe zemských tmavších miest roztápaním všetkého snehu a ľadu podieľa v rozmedzí 25 až 40 %,“ prezradila pre Yahoo News Jennifer Francisová, vedúca oddelenia na Woods Hole Research Center. „Inými slovami, globálne otepľovanie je o toľko horšie. Existuje však množstvo spôsobov, akými sa tieto veci spolu počítajú.“

Spätné väzby však nie sú hlavnou príčinou problému klimatickej zmeny, ale v podstatnej miere ju zhoršujú. Keď klimatológovia začali seriózne študovať globálne otepľovanie už v 70. rokoch minulého storočia, existovali isté pochybnosti o tom, že do celého procesu budú zapojené aj spätné väzby. Vedci teoretizovali o tom, že môže existovať aj negatívna spätná väzba, ktorá by spomalila globálne otepľovanie. Napríklad tým, žeby sme zvýšili množstvo oblakov. Ale zatiaľ to celé pokračuje len jedným smerom – a to pre nás tým nesprávnym.

Austfonna, topiaci sa ľad v Nordaustlandet na Svalbardskom polostrove v Nórsku. (Foto: Jan Tove Johansson/Getty Images)


„Nie som optimista. A nie je to len kvôli spätnej väzbe, ale najmä preto, že sme vypustili príliš veľa oxidu uhličitého do atmosféry, ktorý tam zostane veľmi dlhú dobu,“ povedala Francisová. „Molekula oxidu uhličitého zostáva prítomná v atmosfére priemerne 100 rokov. Ešte sme nepocítili v plnej miere silu klimatických zmien spôsobených oxidom uhličitým vypusteným do atmosféry. Dokonca, ak si aj odmyslíme spätné väzby, už dnes máme celkom odlišný klimatický systém, ale ešte sa neprejavil naplno. Vyžaduje si to istý čas, aby sa klimatický systém prispôsobil novej úrovni skleníkových plynov v atmosfére. A miera vplyvu spätných väzieb, ktoré ovplyvňujú a do budúcnosti aj ovplyvnia klímu, bude postupne narastať a zhoršovať klimatickú krízu, ktorá by bola už aj bez nich dosť silná.“

Francisová skúmala, do akej miery narastajúce arktické teploty oslabili morské prúdy a spôsobili zmeny počasia a vzorov oceánskych prúdov, ktoré svojou činnosťou – príklady spätných väzieb – otepľujú planétu a ďalej destabilizujú prúdenie morských prúdov.

„Tu, na polárnom severe, registrujeme, že k otepľovaniu dochádza oveľa rýchlejšie ako južnejšie, čo spôsobuje, že teplotné rozdiely medzi severom a juhom sú menšie, a teda je tu aj slabšie prúdenie vetrov,“ prezrádza Francisová. „A prečo je to dôležité? Pretože toto prúdenie vetrov vytvára oblasti vysokého nízkeho tlaku vzduchu, ktorý vidíme na mape v predpovedi počasia, a ak narastú čo do veľkosti, potom sa samozrejme pohybujú pomalšie, takže potom aj poveternostné podmienky sú potom trvalejšie.“

A dlhšie trvajúce poveternostné vzory ako obdobia dažďov a obdobia sucha, niekedy trvajúce aj niekoľko mesiacov, môžu mať potenciálne devastujúce následky, uzatvára Francisová.

Harold Wanless, riaditeľ katedry geologických štúdií na Miamskej Univerzite a expert na stúpajúcu hladinu mora, študoval intenzitu dvíhania a klesania hladiny oceánov v priebehu tisícročí. A má pádne obavy, že rôznorodosť spätných väzieb prispeje k dramatickému nárastu morskej hladiny v nasledujúcich desaťročiach.

„Svojou prácou o starovekej klíme poukazujem na to, že existovali takéto rapídne nárasty a poklesy. Behom jedného storočia išlo o nárast hladiny až o 10 metrov, čo je pomerne rýchly rozpad ľadu,“ vysvetľuje Wanless. „Aktuálne sme svedkami začiatku topenia ľadovcov a otepľovania vôd, ktoré prenikajú do Arktídy, čo bude istotne začiatok práve takého rapídneho nárastu morskej hladiny.“


Plávajúce ľadové kryhy okolo antarktického kontinentu. (Foto: Philippe Bourseiller/Getty Images)

Podľa Wanlessa dôkazy hovoria jasne. Už sme dosiahli bod zvratu, keď došlo ku kaskádovému efektu klimatickej zmeny a morská hladina začala stúpať.

„Len čo si začnete spájať tieto spätné väzby, dostanete množstvo javov, ktoré urýchľujú topenie ľadovcov, o niektorých z nich sa práve teraz dozvedáme, ako kolaps najvyššie položených ľadových prikrývok. Snažíme sa prísť na to, ako rýchlo k tomu dôjde a aké zlé to bude,“ tvrdí Wanless. „Mnohé z nich sa navzájom dopĺňajú. Teplé morské prúdy sa dostávajú pod vysuté fjordy Grónska a Antarktídy, čím oddeľujú ľad od substrátu a keď sa tak stane, nastáva automatické lámanie ľadu, ako keď prevrhnete hromadu kníh cez okraj stola.“

S človekom zamáva, keď si uvedomí, v akej miere sú jednotlivé planetárne systémy navzájom prepojené. Celé roky sa vedelo len málo o nesmierne dôležitej úlohe, ktorú Arktída zohrávala v procese udržiavania stabilnej klímy. Ale len čo sa začal permafrost topiť, dôsledky v globálnom meradle na seba nenechali dlho čakať.

„Permafrost sa správa ako obrovský mrazák. Dôvod, prečo máme mrazničku, je, že do nej ukladáme organický uhlík vo forme jedla, a preto jedlo nezhnije,“ vysvetľuje Charles Koven, výskumník z Lawrence Berkeley National Laboratory. „To isté prebieha aj v našom arktickom ekosystéme. Rastliny rastú a potom odumrú a vytvárajú organické vrstvy, niečo ako kompost na vrchu pôdy a potom, za nejaký čas, sa tento uhlík zmieša s pôdou, vo väčších hĺbkach, kde nakoniec zmrzne a ostáva aj po tisícky rokov.“

Koven je autorom štúdie z roku 2015, v ktorej sa zmieňuje o tom, že každé oteplenie o 1° C uvoľní z permafrostu toľko emisií oxidu uhličitého, koľko vygeneruje celá populácia v priebehu 1,5 až 2 rokov.

„Oteplenie spôsobuje to, že každým rokom sa roztopí hlbšia vrstva pôdy. To je akoby ste vybrali tovar z mrazničky a vložili ho do chladničky. Nevydrží tam dlho a nakoniec zhnije, no, a potom sa začínajú uvoľňovať skleníkové plyny, oxid uhličitý a metán.“

Koven však zdôrazňuje, že emisie z topiaceho sa permafrostu nie sú samy o sebe katastrofické.

„Uhlík, ktorý sa uvoľní z permafrostu, nespôsobí zas až takú silnú spätnú väzbu,“ dodáva Koven. „No s každým stupňom oteplenia sa do atmosféry uvoľňuje viac uhlíka, a preto je tiež také náročné dodržať záväzky, na ktorých sa svetové vlády dohodli.“


Osamelý ľadovec v plytkej zátoke blízko Booth Island, Antarktída. (Foto: Eastcott Momatiuk/Getty Images)

Roisin Commanová, odborná asistentka z Katedry štúdií zeme a environmentálnych vied (Earth and Environmental Sciences) z Kolumbijskej Univerzity, takisto študovala topiaci sa permafrost a bola vedúcou autorkou prvej štúdie, ktorá poukazovala na to, že spod aljašskej tundry sa uvoľňuje čistý oxid uhličitý.

„Vlani na Vianoce Severný pól nebol zamrznutý. Morský ľad nemrzol, a ani pôda,“ povedala Commanová pre Yahoo News. „Uplynulý rok, 2017-2018, veľa snehu z aljašského North Slope a zo Sibíri taktiež nezmrzlo. Navyše napadol skorý sneh, ktorý fungoval ako izolačná vrstva a pôda nikdy nezmrzla, preto aj množstvo CO2 a metánu, ktoré sa uvoľnilo, bolo celkom vysoké.“

Na rozdiel od Wanlessovej, ktorá zhliadla ubúdanie ľadovcovej pokrývky v Grónsku na vlastné oči v priebehu dekády, Commanová len nedávno začala svoje vedecké výpravy do Arktídy. Napriek tomu ešte stále bojuje s tým, čo tam našla, a obáva sa spätných väzieb, ktoré znovu vyvolajú metamorfózu krajiny.

„Všetky naše očakávania, čo by sa malo diať, sú razom preč,“ zhodnotila Wanlessová. „Nevyrastala som v Arktíde, takže všetko, o čom som sa učila, pochádza z kníh. Ale keď vyjdem von a rozhliadnem sa navôkol, je to úplne iné miesto.“

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na