VEDOMIE POCHOVANÉHO

0
156

Nikto ešte kto nepovedal, že vie sa nedozvedel nič skrze svoje dvoje oči a poznanie, že zomrie je mu nadovšetko súdené. Tatko sa vlastne dej ´vývoja´ odohráva za našimi chrbátmi. Vývoj sa uberá nesprávnym smerom, ale správne? Moc sa viaže na poslušnosť z ducha, alebo jeho slovami ´zrodenie poslušnosti z ducha hudby budúcnosti´, ktorá však mieri za hory-doly vlkov, ktorých počuť z obrazov vyjúcich na mesiac. Ruka v rukáve čo trhá oponu za radom-radov čo znáša pomerne dosť ťažko. Asi nesie svoj život ťažko. Ovšem iného života sa, ale mu nedostane. Delírium v momentoch čo počuje, čo vidí, čo myslí zo svojho lona a dookola opakované frázy sa stali súčasťou úzu čo berie ako ďaleko dovidí sa za svoj.

Ty by si si nemal brať svoj život osobne, ale neosobne lebo chce všetko čas, ktorý nič nemá a silou abstrakcie predsa len neoddiali pravdu od narodenia. Všetko začo chce evokovať výjavy aké chce provokovať na oči na aké idú povinnosti z hybných hnutí do nehybnosti. Impérium je bez významu. Za horami za dolami vyjú ľudia čo prišli o tváre, a čo prišli o svoje zadné vrátka biológie. Stačí stimul, a aby sa rozvinul chtíč mu musí myslieť naprieč evokovanými schodmi do zaštítenia, alebo do rozvidnenia. Rozvidnie sa a obsah slov sa vylúči kým bude pri zmysloch a bude ťažko sa mu vládať rozprávať dať. Avšak výdu z neho slová nech si nikto nemyslí, ale vojna bude mladá. Muž je od prírody jej úhlavným nepriateľom-veď si ju má podrobovať tak ako by bol s ňou býval jednal zajedno?  Zajedno s prírodou v celku, ktorej sa dostalo k slovu, že Európa chce byť z čista -jasna jedna.

Z čista-jasna chce byť jedna na koreň veci, ktorej ide na oko čo je tretie, ale skrze ktoré vedie šiesty zmysel tam usadený. Zmysly v akých nadobúda cit pre seba a adaptovanie sa na všetky okolnosti celého logu antinómie. Fysis má logos.

Ta kde začína vojna človeka proti sebe tam sa začína vojna človeka proti prírode v sebe. Čo skôr bol človek či v prírode, alebo v ňom ona. Jediná sloboda aká sa nedá vykúpiť za peniaze. Sloboda sebestačnosti. Sloboda svojho sebestačného ´vedomia´ aké nemá páru. Ale nemá je preto, že život nemá mieru. Stačí, že do bodu varu privádza za sebou minúta čo minúta svoj celý smutný pochod do záhrobia. Súostrovia záhrobia sa otvoria celému človeku do vnútra z akého centra sa vyleje všetko čo nikomu nedaruje ako dar do smrti v akej už nič z toho človek nepotrebuje.

Vedomie pochovaného na ktoré ho berie. Berie ho svet na vedomie smrti svojej. Je všade tam kde sa nenájde pravý opak v tom okamihu do ktorého sa ten chudák dostane k slovu. Vôľa ešte nebude nikomu vadiť v tej istej skutočnosti čo neúmyselne rozhodol ako slovo čo podal z úst do úst. Jazyk mu vysel niekde kde len sa mu nedostalo jeho významu bez akého sa musel diviť sebe že úplne nestratil ešte význam aj toho. Jednostaj sa opakujúceho logicko-technicko-optimisticko-pesimisticko-realisticko-vyloženého-makabrózne-od významu k myšlienke a od myšlienky k logu. Konkrétne ako rana bičom do tela. Do tela prečo mi tam nedáš rany tela? Sloboda isto nie je zákonom. Sloboda nie je slovom zákona. Do jej smrti ešte potečie slina. Aby si nevedel, ale aby si bol, bodaj si jednostaj aj bol, aj ja, aj ty. Všetkého čo zo svojej slobody pod jeho menom hzo zákona udávaš si ty chcel od seba na koniec ako kuráž. Stačí si odmyslieť čoho všetkého veľa škodí, že všetko čoho veľa škodí chce predsa len čas, že čas čas, ktorý treba vyčakať chce svoje, že dielo náhody je aj toto telo, že dielo skázy je aj týmto zmyslom uvedeným do pohybu v akom sa na mieste posledného konca kraja stane výsledkom čohosi-kohosi za koho sa má: človek alter ega. Žena alter-loga-rozpad tradície aký dáva znamenie na odchod Zarathuštrovi, ktorého úsmev ako dar pre nič za nič mu kýval na povel. Nie a nie sa dopracovať sa dovolať slova polopravdy, ale ani táto rétorika sa nestala jeho značkou. A ako sa dalo čakať, lebo si vedel priznať chybu, ktorou bol sa ani táto rétorika nechytla hneď zo začiatku, ale od začiatku sa zvolila z pohodlnosti. Karma a numero uno. Verejný nepriateľo pod číslom jedna žije svoj život v celku sám. Jeho osud je v rukách iných.

Čo si počnúť v situácii v akej si keď už nežiješ, keď už nezomieraš. Vedomie pochovaného sa dostalo na povrch, ale pod ním sa nenarodil zo smrti nikto. O prvom a poslednom živote ešte nebola reč. Všetko čo chce je aby niekto poprial pravde trošku sluchu. A nevedomiu aby stačilo doniesť sa pod chronos. A nič nové pod chronom sa ukáže ako prípadné vyplnenie istých nemožných možností celkovo.

Celkovo slovo, ale nezobrie dych, ale dych zoberie slovo ďaleko. A to preto, že je životom, ale nie hneď tak preto, že na počiatku mal byť dych, ktorý mu zobrala a dala on z ich ´spolu.´ Spolu jedným menom. Od kolísky po smrť. Jej náruč bude teplá ako tento pametihodný život, ktorému som sa obrátil chrbtom. Neobracaj sa chrbtom životu, lebo smiech ťa príde draho. Každý smiech ma výde draho, ale rovnocenné sú spôsoby chovania do dokonalosti sebavedomia vyvedené. Len čo som sa zamyslel už bolo neskoro. Sa  obzvlášť myslím rád, ale nerád sa obzvlášt vidím ako myslím. Uzol nutnosti sú všetky tie myšlienky aké chcú byť či nebyť ´hore´. Myšlienky všetky moje sú dole na uzle nutnosti z nejedného umu. Masť ako umu tak ako peľasť rozhodí nové siete. Vradne sa do prírody duchom neprítomný. Prítomný bez jedného-ducha-jediného, ktorý je ozvenou tela, ale nech si ide ľahšie-kade. Budeš na rade cestou na ktorú patríš, ktorú domyslíš dokonca ako je tvoja metóda, lebo taký pravý si ako ona ľavá. Vlastne ty si ten pravý ľavý? Asi by sa spýtala, ale pravdu by nemala sa vie, lebo ona ide po jednom. A nakoniec každý ide po jednom svojím spôsobom koniec-koncom. Vedomie mŕtveho, ktorého oživý technologický pokrok. Budeš sa čudovať keď budú vyvolávať mŕtvoly na zavolanie.

Som mŕtvym telom a aj duchom. Vôbec nežijem. Mám tu pyramídu kníh, ktoré sú mi na mysli, a niekde vedľa existuje od vedľa hora prázdnoty aká vypĺňa môj hororzont. Ponáhľam sa do rakve. Nepotrebujem ľudské odporné plemeno. Žiadna žena mi nikdy za pravdu nedala. Nikdy nepoukázala nato, žeby som ja vedel čo som vedel. A ja jej za pravdu dám. Som predsa niekto ako ty, alebo kto iný som ja? Mám vedomie mŕtveho, ktorého samého za seba si nespomeniem. Je snáď umenie, žeby som oproti sebe samému viedol od začiatku života vojnu na život od začiatku jeho smrti na smrť a dokonca jeho života na začiatok jeho smrti dokonca? Všade som už bol na svete doma všade ako nikdy inde dokonalý ako nikde inde zo života svojho narodený do smrti čo cítim široko ďaleko aklo nikto ako každý do prírody ako iný svojho otca vrah a svojej matky násilník pod Sfingou bez mena som sa chcel chytiť konca začiatkom jazyka, ktorý ona vyslovila na oko, ktorý ako indiferencia sa rozrástol do všetkých kútov sveta, ktorý som si nepripustil od smiechu čo nepukol ako sa vermír nabobtnal.

Živel spočiatku svoju látku opracúvava svojími zmyslami, ale stojí proti hrubej hmote. Hrubá hmota vedomia pochovaného. Začo zoči voči smrti sa nechá viesť je jedno. Však sa nenechá viesť celkom sám. Dokonca sa ani neuvidí, žeby bol ako bol na seba odkázaný. Musí zliezť všetky chrbáty aké mu nastavili pod nohami. Ešte jedného oko by sa zatŕhol súcit. Nemálo ma stálo úsilia vôbec prekonať k sebe odpor a  to nehovorím ešte odpor k týmto ľuďom. Ľuďom, ktorých rad-radom nenávidím z hĺbky duše zmorenej do úmoru, bolesti a šialenstva. Žeby táto odporná spoločnosť dnešného človeka chcela byť dokonalým príkladom pre šťastie a budúcnosť?

DISKUSIA K ČLÁNKU

UPOZORNENIE: Vážení­ čitatelia. Verí­me, že budete prí­kladom lepšej spoločnosti aj kultivovanými diskusiami. Pozorne si prečí­tajte pravidlá diskusie, aby sme Váš príspevok nemuseli vymazať, prípadne podstúpiť orgánom činným v trestnom konaní­. Publikovaní­m prí­spevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali, porozumeli im, súhlasí­te s nimi a zaväzujete sa ich dodržiavať. Nezverejňujte prosí­m príspevky porušujúce pravidlá. Ďakujeme.

avatar
  Prihlásiť sa na odoberanie notifikácií z disusie  
Upozorniť ma na